Pavol Jozef Šafárik

(1795 – 1861)

Narodil sa v Gobeliarove na Gemeri. Študoval v Rožňave, v Dobšinej a v Kežmarku, kde vydal svoju prvú literárnu prózu, zbierku básní Tatranská Múza s lyrou slovanská. Teológiu vyštudoval v Jene. Venoval sa dejepisu, filozofii, prírodným vedám a hvezdárstvu. Pôsobil ako profesor na pravoslávnom gymnáziu v Novom Sade v Srbsku, od roku 1833 ako cenzor a riaditeľ Univerzitnej knižnice v Prahe. Pochovaný je na pražskom cintoríne. Šafárik začal svoju literárnu činnosť poéziou, neskôr sa podujal ľudovou piesňou oživiť umelú literatúru. V roku 1823 vydal spolu s Kollárom a Benediktom zbierku ľudových piesní Písně světské lidu slovenského v Uhžích. Šafárik potom od folklóru prešiel na štúdium dejín slovanských literatúr a po nemecky napísal Dejiny slovanskej reči a literatúry všetkých nárečí (1826). V Prahe vydal slávne dielo o slovanskej minulosti Slovanské starožitnosti (1837) a Slovanský národopis (1892) o slovanskej súčasnosti. Najrozsiahlejším a najzávažnejším jeho dielom sú Slovanské starožitnosti. Sleduje v nich osudy Slovanov do konca 18. storočia (do prijatia kresťanstva). Jeho zámerom bolo dokázať, že Slovania majú indoeurópsky pôvod, sú “prabydlitelé Európy”, a že popri Grékoch, Rimanoch a Germánoch sú spolutvorcami európskej kultúry. Šafárik určil hranice slovanského osídlenia a opísal najstaršie slovanské dejiny a kultúru. Dielo vyšlo v preklade z češtiny v mnohých jazykoch. Dejiny slovanskej reči a literatúry sú učebnicou i prácou encyklopedického charakteru, ktorá informovala o jazykoch a literatúrach slovanských národov od najstarších čias až po autorovu prítomnosť. Týmto spisom reagoval na podceňovanie slovanských národov, ich kultúry i jazyka a chcel v duchu ideí národného obrodenia vplývať na orientáciu mladej generácie. Samostatnú kapitolu venoval slovenčine a slovenskej literatúre. Malo ohlas v cudzine. Myšlienka slovanskej vzájomnosti bola pre všetkých obrodencov veľkou posilou. Šafárika aj Kollára zaraďujeme do slovenského i českého konketu.

Ján Kollár

(1793 – 1852)

Narodil sa v Mošovciach neďaleko Martina. Študoval v Kremnici, Banskej Bystrici a v Bratislave. Vyššie bohoslovecké štúdium ukončil v Jene. Pôsobil ako evanjelický farár v Budapešti. Bol vymenovaný za profesora na Viedenskej univerzite. Zomrel vo Viedni, neskôr boli jeho pozostatky prevezené do Prahy. jeho národné povedomie sa rozvíjalo počas štúdií na nemeckej univerzite, kde presadzoval svoje vlastenecké cítenie. V tomto prostredí ho ovplyvnil aj nemecký nacionalizmus. V Jene sa zoznámil s dcérou evanjelického pastora Friderikou Schmidtovou. Jeho prvá básnická zbierka Básne Jána Kollára – obsahuje básne, v ktorých ospevuje ako symbol krásy Mínu (jeho lásku). Vyslovuje v nich svoje vlastenecké myslenie. Hlavným motívom je myšlienka spravodlivosti a národnej slobody. Z druhej časti tejto zbierky básne neboli publikované, lebo boli zakázané. V druhej časti bola vlastenecká báseň, ktorá sa volala Vlastenec, vyšla až po Kollárovej smrti, jej hlavným motívom je myšlienka spravodlivosti a národnej slobody.

Básnická skladba Slávy dcéra – konečná podoba bola Předspěv a 5 spevov. Prvý spev Sála, druhý Labe, Rén, Vltava, tretí Dunaj, štvrtý Léthé a piaty Acheron obsahoval 645 zneliek (vlasteneckých, ľúbostných a náučných sonetov).
1. spev – spomína na prvú lásku v Jene a lúči sa s Minou.
2., 3. spev – opisuje svoju púť po všetkých slovanských krajinách, čiže polabských, pobaltských a nižších krajín. Vkladá medzi opisy romantické historické reflexie, úvahy.
4. spev – prechádza s Minou po slovanskom nebi, aby oslávili všetkých vynikajúcich slovanských dejateľov (Léthé – podľa gréckeho bájoslovia je rieka v podsvetí, z ktorej sa pije zabúdanie => slovanské nebo
5. spev – dostáva sa do pekla a zatracuje všetkých nežičlivcov Slovanov a obroditeľov (Acheron – rieka v podsvetí => slovanské peklo)
Předspěv – je napísaný časomerným elegickým distickom (dvojveršie, ktoré sa skladá z daktylského hexametra a pentametra s neúplnou 3. ab stopou). Predstavuje pôsobivú elégiu (žalospev) nad slovanskou minulosťou, v ktorej víťazilo násilie nad spravodlivosťou. Neprejavuje však nenávisť k inému národu, ale obviňuje zotročovateľov.
Prvé tri spevy sa podobajú Byronovmu dielu Childe Haroldova púť a cesta po slovanskom nebi a pekle pripomína Danteho Božskú komédiu. Myšlienková náplň je autorova.

Vlastenecké znelky – tu vyslovuje svoje morálne a vlastenecké názory a to na dobové otázky a problémy domoviny. Protestuje proti pokorovaniu a potupovaniu. Pojem vlasť používa na pojem územia, ktoré nosíme v srdci. Vyjadruje svoje túžby po ľudskosti, národnej znášanlivosti, spravodlivosti a práva na slobodný život. Kritizuje chyby, ktoré spôsobujú roztrieštenosť a nejdnotnosť národných síl. Poukazuje na to, že napodobňovanie cudzích vzorov neprispieva k uskutočňovaniu spoločných národných cieľov. Zobrazuje strom európskej vzdelanosti, na ktorom sú slovania njmladším kmeňom, a preto sú najúspešnejší a najzdravší. Budúcnosť Slovanov môže zabezpečiť len každodenná práca.

Ľúbostné znelky – láska k Mine. Opiera sa o ľúbostné sonety z 1. básnickej zbierky. Svoj cit najskôr rozdeľuje medzi Minu a vlasť, neskôr obidve cityn splývajú.
Svoje teoretické základy básnickej tvorby položil v diele O literární vzájemností medzi kmeny a nárečím slovanským – podal plán kultúrneho zblíženia Slovanov. Uznáva 4 spisovné jazyky – ruský, poľský, československý a srbochorvátsky.
Národnie zpievanky čili písně světské Slovákův v Uhrách – ľudové piesne

Ján Hollý

(1785 – 1849)

Narodil sa v Bovskom Mikuláši pri Šaštíne. Študoval v Skalici, Bratislave a teológiu ukončil v Trnave. Po štúdiách pôsobil ako kňaz v Inaduniciach pri Piešťanoch. Vo svojej tvorbe najčastejšie opisoval prírodu. V roku 1843 jeho faru zničil požiar a Hollý pri ňom utrpel ťažké popáleniny najmä na očiach. Po tomto požiari sa presťahoval ku priateľovi na Dobrú vodu, kde aj zomrel. Počas svojho života vo svojej tvorbe presadzoval bernolákovčinu, neskôr bol zástancom Štúrovskej spisovnej slovenčiny. Ako prvý začal prekladať svetové diela do bernolákovčiny, a to hlavne antickú literatúru, čiže preložil Homéra, Vergília, Ovídia a iných. Homérovu koncepciu eposov využil pri tvorbe svojich eposov, to znamená, že každý epos začína propozíciou, čiže naznačením predmetu, obsahu. Využíval invokáciu, čo znamená vzývanie vyššej moci alebo nejakej múzy. Eposy rozčlenil na spevy. Sú písané vo veršoch, kde využíva hexameter (6-stopový časomerný verš). Najznámejšie eposy z dejín Veľkomoravskej ríše: Svätopluk, Cyrillo-Metodiáda a historický epos Sláv.

Svätopluk – skladá sa z 12 spevov. Je zaľudnený veľkým počtom postáv, okrem Svätopluka, Slavomíra, Cyrila (historické postavy) vystupujú aj vymyslené postavy ako aj mytologické postavy (pohanský boh). Váha deja je prenesená na ľudí. Svätopluk má svoj vlastný svet. Rozhoduje sa podľa vlastného vedomia a svedomia. Tento epos má charakter národného obrodenia. Slovanov charakterizuje ako národ pracovitý, mierumilovný a pohostinný, ktorý po cudzom nebaží, svoje si však nedá a radšej volí smrť slávnu a hrdinský úmor ako život v otroctve.

Cyrillo-Metodiáda – epos o slovanských apoštoloch. Významným centrom tohto eposu je Slovensko. Predstavuje ho pomocou ciest dvoch učiteľov. V šiestich spevoch opisuje príchod svätcov Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu, ich život a účinkovanie. Končí sa víťazstvom ducha, Metoda nad intrigami nemeckých biskupov.

Sláv – skladba v šiestich spevoch. Témou, na ktorú nemal nijaké historické pramene, boli boje pokojamilovných Tatrancov, čiže Slovákov, s lúpežnými Čudmi, ktorí sa na čele s kráľom Bondorom rozhodnú pomstiť nevydarený nájazd do “Tatranska”. O víťazstvo nad Čudmi sa zaslúžil Sláv, hlavná postava eposu. Jeho výroky nad porazeným Čudským kráľom, nad mravmi a násilím Čudov sú Hollého myšlienky, čerpajúce z ideí národného obrodenia.

Idylická poézia

Selanky – sú to menšie epické skladby, uverejňoval ich po častiach. Súborné dielo obsahuje 21 selaniek. Témy – rôznorodé. Postavy – slovenskí pastieri, ktorí vedú pokojný život, venujú sa práci, spevu, tichej zábave a hrám, žijú v rovnosti majetku. Zobrazil tu slovenský ľud odetý v antickom rúchu, ale so slovenským myslením, skutkami a rečou. Využíva časomerný verš – hexameter. Najznámejšie: Jaroslav, Polislav, Vyvolávaní jara, Pasy.

Žalospevy (elégie) – téma: smutné príbehy a ubiedenosť slovenského národného života. Vyjadruje svoj smútok a žiaľ nad vyhynutým a násilím vyhubeným slovanským obyvateľstvom, nad zradou a nesvornosťou, nad odrodilstvom. Najvýznamnejšie: Naříkaní Rastislava, Plač Matky Slávi nad sinami Svatoplukovími, Plač Matky Slávi nad odroďilími sinami.

Zbierka Pesňe – autor v nej vyzdvihuje slovanské povedomie, rozoberá aktuálne problémy. Je to zbierka príležitostných, oslavných a kritických básní. Obsahuje ódy (chválospevy), v ktorých oslavuje básnikov, priateľov, známych, svetských a cirkevných hodnostárov (Juraja Valkoviča, Antona Bernoláka). Oslavuje slovenskú prírodu, svoje okolie, rozlohu a veľkosť slovanstva. Tvorba Hollého vyšla v súbornom diele ešte za jeho života. Na jeho tvorbu nadviazali Andrej Sládkovič a Pavol Országh – Hviezdoslav.

Ján Chalupka

(1791 – 1871)

Narodil sa v Hornej Mičinej. Gymnázium ukončil v Ožďanoch a v Levoči. Učil na Gymnáziu v Ožďanoch a na lýceu v Kežmarku. V slovenskej literatúre rozvinul slovenskú drámu. Jeho najznámejšie hry: Kocúrkovo s podtitulom Len aby sme v hanbe nezostali, Všecko naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš plesnivec. Vo svojich drámach zobrazuje slovenské malomesto, odhaľuje smiešne stránky životného štýlu, remeselníkov, majstrov ale aj úradníkov. Vo svojich dielach uplatnil satiru. V spoločenskej kritike a irónii podriadil ľudskú hlúposť, obmedzenosť. Využíva tvorbu anekdoty. Napísal satirický román Bendeguz. Zosmiešňuje v ňom maďarský šovinizmus. Pravdepodobne ho napísal po maďarsky, ale vydal ho anonymne v Lipsku v nemčine. Dejová línia vychádza z národno-ideového zámeru.

Dejová osnova: Bendeguz
Dvaja pomaďarčení turčianski Rimania Bendeguz a Kolompos sa vyberú do sveta hľadať pravlasť maďarov. Vznik tohto diela a jeho vydanie v Nemecku súvisí s chalupkovými národnostnými úsiliami, určenými predovšetkým neslovanským adresátom. Román podstatnejšie nezasiahol do vývinu slovenskej prózy, no základné myšlienky jeho hier sú aktuálne aj v prítomnosti, a preto sú súčasťou repertoáru našich popredných divadelných hier. Z literárnej stránky je najhodnotnejšia jeho dramatická tvorba.

Bolo za okrajom

 
Pavel Jozef Šafárik – Tatranská Múza s lýrou slovanskou
Písal ju počas svojho študovania v Kežmarku. Obsahuje lyrické básne, v ktorých vyznáva svoj vzťah k slovenskému národu. V ostatných dielach presadzuje myšlienku spojenia slovenského národa s ostatnými slovanskými národmi (hlavne s českým) a pomoc pri národnom obrodení hľadal pri ruskom národe.

Ján Kollár – Slávy dcéra
Bohyňa Sláva, predstavujúca slovanstvo,sa sťažuje v rade bohov, aké krivdy museli Slovania v minulosti pretrpieť. Bohovia rozhodnú aby Milek, syn bohyne Lady, stvoril dcéru Slávy ako ideálny symbol slovanskej budúcnosti, ktorá by Slovanom odčinila predchádzajúce utrpenie a postavila ich medzi popredné národy sveta. V obraze Míny vytvoril ideál slovanskej devy, ktorá ho sprevádza na ceste po slovanských krajoch.

Ján Hollý – Svätopluk
Historické fakty z 9. storočia: Veľkomoravský panovník Rastislav úspešne čelí náporu Východofranskej ríše, ktorá si chce podmaniť slovanské kmene na Morave a na Slovensku. Čo sa nepodarilo vojakom, podarilo sa podlou zradou Rastislavovho synovca Svätopluka. Rastislava vydáva Nemcom. Tí ho oslepia a zatvoria do kláštora. Frankom padne aj sám Svätopluk, ktorý má za Nemcov vyjednávať.

Ján Chalupka – Kocúrkovo
V Kocúrkove sa schádza konvent, čiže zhromaždenie oprávnených členov, na voľbu nového učiteľa. Čižmársky majster Tesnošil Jánoš podporuje voľbu susedovho syna Martina, ktorý si má zobrať za ženu jeho dcéru Amálku. Podľa vôle cirkevného inšpektora pána z Chudobíc konvent zvolí akéhosi Turčana Slobodu. Keď prichádza do Kocúrkova, Tesnošil sa ho usiluje získať pre svoju dcéru. Pán z Chudobíc mu prikazuje učiť deti po maďarsky. Sloboda odmieta jedno i druhé. Prvé preto, lebo je uvedomelý Slovák, druhé zasa z toho dôvodu, že sa zaľúbil do dcéry starého učiteľa. Jazyková komika komédia sa zakladá na nenáležitom používaní maďarských fráz a slov pánom z Chudobíc a tesnošilom v záujme ich “vyššieho postavenia” v kocúrkovskej spoločnosti a na úkor ich slovenskej príslušnosti… Táto hra bola plôvodne napísaná po česky no neskôr, v 60. rokoch, ju prepísal do spisovnej slovenčiny.