Spoločenské podmienky:
priemyselná revolúcia
zánik feudalizmu, rozvoj kapitalizmu
rozvoj prírodných vied

Filozofia:
vplyv pozitivizmu – (zakladateľ fr. Auguste Comte) – dôraz na objektívne poznanie skutočnosti;
za skutočné považoval iba to, čo sa dalo zmyslami overiť, skúsenosťou a experimentami dokázať

Spisovateľ
snažil sa objektívne zobraziť skutočnosť, reálny život, ľudské vzťahy a charaktery
človeka zobrazoval v prostredí, v ktorom žije, a to nielen v zhode, ale aj konfliktoch
svoju pozornosť obracia ku konkrétnemu všednému životu

Postava
typickou postavou je obyčajný človek – typický charakter v typických spoločenských podmienkach, zo všetkých spoločenských vrstiev

hoci realizmus popiera estetické princípy romantizmu, predsa naň nadväzuje

Spoločné znaky s romantizmom
kritický postoj k spoločnosti, k spoločenskému systému, ale cez objektívny postoj ku skutočnosti

Realistický autor
pravdivo zobrazoval nedostatky spoločnosti, boli kritikmi a žalobcami iróniu a satiru

Žánre:
prevahu má próza : poviedka, novela, román

Anglicko v 19. storočí – svetová mocnosť – najvýznamnejšia a najvyvinutejšia priemyselná krajina a najväčšia koloniálna mocnosť
prechod od romantizmu k realizmu predstavuje tvorba sestier Brőnteových:
Charlotte Brőnteová (1816 – 1855) – román Jana Eyrová
Emily Bronteová (1818 – 1848) – román Búrlivé výšiny

Charles Dickens

- predstaviteľ realizmu
(1812 – 1870)

Pochádza z chudobnej rodiny. Ako 10-ročný začal pracovať v továrni. Bol samoukom. Neskôr sa stal zapisovateľom na súde a reportérom.

Jeho romány:
Pamäti Klubu Pickwickovcov – je tu zobrazené Anglicko v 19. storočí. Vo voľne pospájaných príbehoch zobrazuje putovanie pána Pickwicka a jeho troch priateľov po anglickom vidieku. Pickwick – typ dobráka, čudáka, ktorý chce naprávať krivdy, ale aj nepraktický rojko; často sa dostáva do komických situácií. Pod vplyvom sluhu Sama Wellera sa mení na charkterovú postavu, ktorú vydiera advokátska firma. Radšej sa dá zatvoriť do väzenia, než by mal platiť vydieračom. Na tomto základe autor kritizuje anglické zákonodárstvo a sociálnu nespravodlivosť.
Oliver Twist
David Copperfield – autobiografické prvky
Malá Doritka – zachytáva spoločenské a triedne protiklady

Jeho rozprávky:
Vianočné knihy – rozprávky verejne prednášal. Ich základdom bola láska k blížnym a zdôrazňovanie pozitívnych ľudských vlastností.
Oliver Twist – príbeh osirelého chlapca. Je to obžaloba anglickej zaostalosti v sociálnych otázkach. Zobrazuje najbiednejšie londýnske vrstvy.

Francúzska realistická literatúra

Stendhal (Henri Beyle)

Predstaviteľ francúzskej literatúry. Nepriateľ aristokracie. Bojoval v napoleónskej armáde. Napísal Napoleónov životopis. Jeho tvorba je poznačená jeho rušným životom. Zobrazuje pomery vo Francúzsku v 1. polovici 19. storočia, pričom základná téma jeho diel je ctižiadostivosť mladého muža a jeho túžba pomocou lásky dostať sa do vyšších spoločenských vrstiev.

Jeho najvýznamnejšie romány:
Červený a čierny – zobrazuje pomery vo Francúzsku v 1. polovici 19. storočia. Julien Sorel, ctižiadostivý mladý muž, sa rozhodne skoncovať s chudobou a zvolí si kariéru dôstojníka. Po Napoleónovej porážke sa dáva na kňazskú dráhu, stáva sa vychovávateľom, pomocou šarmu si získava ženy a postupuje po spoločenskom rebríčku. Keď postrelí svoju prvú milenku, dostáva sa pred súd, odmieta milosť a obviňuje spoločnosť. Odsúdia ho na trest smrti a popravia. V konflikte, v ktorom proti sebe symbolicky stojí čierna farba spoločnosti a červená farba ľudskej túžby po plnom a vášnivom živote, Julien dobrovoľne prehráva.

Kartúza parmská – hrdinovia – vášniví nepoddajní ľudia v ustavičnom konflikte s úzkoprsou, pokryteckou spoločnosťou, v ktorej nemôžu uskutočniť svoje sny. Využil námet z idealizovanej talianskej renesancie prenesený do 20. rokoch 19. storočia. Mladý šľachtic plný ideálov utečie z despotického domova a pridá sa k Napoleónovi. Je však svedkom jeho porážky pri Waterloo. Sklamaný sa vracia do Talianska, kde sa pripravuje v seminári na kňažské povolanie. Po štúdiách sa dostáva do najvyššej spoločnosti. Vášnivá povaha a milostné dobrodružstvá sa stanú príčinou jeho pádu. Svoj dobrodružný život končí v kláštore.

Honoré de Balzac (1799 – 1850)

Zakladateľ kriticko-realistického románu. Pochádzal z vidieckej rodiny a túžil preniknúť do aristokratickej vrstvy, čo sa prejavilo v jeho tvorbe. Vyštudoval právo, avšak mal veľa dlžôb, čo mu zničilo zdravie. Počas svojho života vytvoril veľké literárne dielo. Je rozdelené na tri časti a sú v ňom uverejnené všetky diela. Je to cyklus pod názvom Ľudská komédia:

1. časť- štúdie mravov (román Gobseck a Otec Goriot)
2. časť- filozofické štúdie (román Šagrenova koža)
3. časť- anylytické štúdie (Filozófia manželstva)

Cyklus obsahuje 90 románov a poviedok, ktoré zobrazujú francúzsku spoločnosť 19. storočia. Vystupuje tu viac než 2,5-tisíc postáv. Mnohé z nich vystupujú vo viacerých románoch, čo vytvára jednotu celého diela.

Otec Goriot – príbeh o ľudskej bezcitnosti. Bohatý obchodník žije len pre svoje dcéry. Dá im majetok, aby sa dobre vydali a sám sa presťahuje do penziónu. Platí za nich dlhy a chudobneje. Okolie ním opovrhuje. Súcití s ním študent Rastignac. Goriot zomiera chudobný a opustený. Študent Rastignac sa usiluje preniknúť do vyššej spoločnosti, čo zatieni jeho dobré predsavzatia. Využíva mladosť a šarm na úspech u žien.

Gobseck – vykresľuje tu úžerníka, ktorý sa drží svojich zásad.

Šagrenova koža – námet čerpá z orientálnej rozprávky o tajomnom kúsku kože. Mladý šľachtic chce skoncovať so životom, pretože nemá dosť síl napísať dielo Teória vôle. Starý mág mu daruje osliu kožu, ktorá plní želania a s jej pomocou sa stáva bohatý a získava si lásku žien. Koža sa zmenšuje a tým sa skracuje aj jeho život.

Balzac vo svojich dielach vychádza z presvedčenia, že človek nie je ani dobrý, ani zlý, ale že podlieha svojmu spoločenskému prostrediu, ale celková spoločnosť ho nekazí.

Gustave Flaubert (1821 – 1880)

Vo svojich dielach zobrazoval psychickú krízu človeka vtedajšej spoločnosti.
Medzi jeho najvýznamnejšie romány patrí:

Pani Bovaryová – hlavnou hrdinkou je žena vidieckého lekára, ktorá túži po veľkej romantickej láske. Má veľa milencov, ktorí ju využívajú a opúšťajú, keď nemá peniaze. Keďže sa nechce stať milenkou úžerníka, spácha samovraždu. Jej manžel neveru zistí až po jej smrti. Začne sa opúšťať a zomiera.

Citová výchova – témou je nenaplnená láska študenta k vydatej žene. Využíva tu filmovú techniku (strieda obrazy z minulosti a prítomnosti).

Guy de Maupassant (1850 – 1893)

Pochádzal zo šľachtickej rodiny. Bojoval v prusko-francúzskej vojne. Vo svojej tvorbe zobrazil jednoduchých ľudí a ostro vykresľuje ľudské charaktery.

Najznámejšie romány:

Miláčik – zobrazuje mladého kariéristu, ktorému ženy pomôžu dostať sa z biednej spoločnosti do vládnucich kruhov.

Mont – Oriol – realisticko-satirický román, kde zobrazuje život vyššej spoločnosti. Zosmiešňuje tu honbu za majetkom a zobrazuje tu rôznorodé postavy (sedliaci, lekári, podnikatelia, aristokrati).

Guľôčka

Emile Zola (1840 – 1902)

Predstaviteľ francúzskej literatúry, ktorý tu vniesol nový literárny smer, a to naturalizmus. Cieľom naturalizmu je vystihnúť tzv. životnú pravdu, ktorá je ovplyvnená pozitivizmom. Človeka zobrazoval ako súčasť prírody, ktorý sa vyvíja vplyvom dedičnosti a prostredia, ktoré ho determinujú.

Najznámejšie romány:
Brucho Paríža
Zabijak
Germinal

Zobrazil v nich ťažké životné osudy a pracovné podmienky robotníkov. Dopodrobna vykreslil ľudské charaktery. Do popredia sa dostáva sociálny a humánny vplyv na osobnosť.
Nana – ostro naturalisticky zobrazený život prostitútky v 19. storočí.

Pochádzal z chudobnej ukrajinskej rodiny. To sa odrazilo v jeho tvorbe.
Napísal:

zbierku poviedok: Večery na laze neďaleko Dikaňky.

cyklus poviedok : Peterburské poviedky. Zobrazil tu veľkomestské prostredie s jeho kontrastami. Zobrazuje tu mladých nenápadných ľudí (najmä úradníkov).

román: Mŕtve duše – zobrazuje tu ruský vidiek v priebehu 19. storočia, život statkárov. Hlavnou postavou je dobrodruh a budúci podnikateľ Čičikov, ktorý sa rozhodne zbohatnúť tým, že od statkárov skupuje tzv. mŕtve duše (doklady mŕtvych nevoľníkov, ktorí sú evidovaní, aby za nich získaval peniaze). Statkárov zobrazil ako ľudí, ktorí sú dosúdení na zánik, lebo nedokážu získať majetok. V Čičikovovi zobrazil podnikavého človeka, ktorý „dokáže zbohatnúť aj na smrti“. Realisticky tu zobrazil vnútorné pohnútky postáv – psychologizácia postáv.

dráma – komédia: Revízor – ostrá satira na spoločenské pomery koncom 19. storočia v Rusku. Kritizuje tu mestských predstaviteľov – úplatkárov, snahu zbohatnúť, ako aj strach z odhalenia. Vytvoril tu nový typ tvorby – smiech cez slzy. Hlavná postava – úradník Chlestakov; autor zosmiešňuje jeho vonkajšiu dôležitosť a vnútornú (duševnú) úbohosť. Autor využíva drobnokresbu – detaily správania sa postáv.

Ivan Sergejevič Turgenev (1821 – 1881)

Bojoval proti nevoľníctvu a pochádzal zo šľachtickej rodiny. Väčšinu života prežil vo Francúzsku, kde propagoval ruskú literatúru. Napísal:

zbierku poviedok Poľovnícke zápisky. Zobrazuje tu krásnu ruskú prírodu a útlak nevoľníkov. V literatúre vytvoril nový typ literárneho hrdinu – typ zbytočného človeka – v románe Rudin. Hrdina je vzdelaný človek, ktorý nedokáže bojovať o svoju lásku. Odchádza bojovať na parížske barikády, kde zomiera.

román Otcovia a deti. Predstavuje generačný konflikt statkárskej aristokracie. Vytvoril tu typ nových ľudí – nihilistov (odmieta staré a propaguje len nové, dôveruje len vede). Predstaviteľom takého človeka v tomto románe je mladý lekár Bazarov, ktorý dôveruje len vede, ale nenachádza cestu k novému a zomiera. Turgenev neverí, že takíto ľudia (bazarovského typu) dokážu zmeniť život v Rusku k lepšiemu. Vo svojich dielach sa zaoberá úlohou človeka v spoločnosti, láskou k vlasti a k materinskému jazyku.

Fiodor Michajlovič Dostojevskij (1821 – 1881)

Bol jedným zo zakladateľov psychologického románu. Vyštudoval na vojenskej škole, avšak nemal vzťah k armáde. Najvýznamnejšie diela: sociálno-psychologický román Biedni ľudia, napísaný vo forme listov. Rozhovor medzi dvoma opustenými, chudobnými ľuďmi – chudobným statkárom a sirotou. Obaja žijú v biede, pričom chudobná dievčina prijíma svojho bohatého zvodcu, statkára, hoci vie, že ju nečaká spokojný život. Poukazuje na sociálnu neprávosť v Rusku.
Pre svoje ideály bol odsúdený na smrť, avšak trest mu zmenili na nútené práce na Sibíri, čo ovplyvnilo jeho tvorbu. Svoje zážitky stvárnil v románe Zápisky z mŕtveho domu, napísaného formou denníka. Zobrazuje tu život ľudí, ktorí žijú vo vyhnanstve na Sibíri. Zobrazil konanie človeka v hraničných životných situáciách.

Napísal aj romány Ponížení a urazení a Zločin a trest. Zobrazuje v nich svoj súcit s trpiacim ľudom.

Zločin a trest –je to sociálno-psychologický román. Hlavnou postavou je študent Radion Raskoľnikov. Je zobrazený ako človek s rozpoltenou ľudskou dušou, ktorý rozdeľuje ľudí do dvoch kategórií, a to na neobyčajných, ktorých poslaním je vládnuť a na obyčajných , ktorí sa musia podriaďovať neobyčajným. Pod vplyvom svojej vízie zavraždí úžerníčku a jej sestru, pričom ani po vražde nie je presvedčený o svojej vine. Neskôr prežíva duševnú krízu. Uvedomí si svoj zločin, priznáva sa polícií a je odsúdený na nútené práce. Hrdina je vykreslený ako titan, tým sa podobá romantickému hrdinovi.

Napísal aj román Idiot. Hlavný hrdina chce prekonať zlo láskou, ale jeho snaha stroskotáva.

V románoch Diablom posadnutí a Bratia Karamazovci analyzoval mravné problémy človeka a zaoberal sa myšlienkou, čo je človeku dovolené v zložitom svete.

Lev Nikolajevič Tolstoj (1828 – 1910)

Predstaviteľ kritického realizmu. Väčšiu časť života prežil v rodnej dedinke Jasná Poľana. V posledných rokoch bol jeho osobným lekárom Slovák, doktor Dušan Makovický, ktorý po návrate domov vydal knihu Jasnopolianské zápisky. Sú kronikou Tolstého života aj opisom života ruskej spoločnosti a kultúry.

Už v mladosti mal na Tolstého veľký vplyv J. J. Rousseau a jeho pedagogické teórie chcel uplatniť pri výchove detí nevoľníkov v Jasnej Poľane. Výsledkom boli iba nedorozumenie a sklamania, preto dlhší čas strávil na Kaukaze. Tu sa začína aj jeho spisovateľská činnosť. Po kratších prácach (napr. Detsvto, Chlapčenstvo, Junošstvo a Sevastopoľské poviedky) napísal jedno z najväčších diel svetovej literatúry, románovú epopeju Vojna a mier. Zobrazil v nej život vyššej ruskej spoločnosti v prvej tretine 19. storočia. Okrem spoločenského a rodinného života šľachtických rodín veľkú časť románu venuje vojne s Napoleónom za hranicami Ruska (bitka pri Slavkove 1805), vpádu Francúzov do Ruska (obsadenie a požiar Moskvy, bitka pri Borodine 1812) a ich konečnej porážke. V románe vystupujú literárne aj historické postavy (Kutuzov, Napoleón, cár Alexander). Nahradil tradičnú monografickú kompozíciu „pásmovou“ kompozíciou. V románe sa striedajú pásma vojny a mieru aj pásma postáv. Na princípe konfrontácie je zobrazený osobný i spoločenský život, vidiek a mesto, príroda a história, ale aj románové postavy. Striedaním časovo-priestorovej roviny, autorskej reči a konania postáv prekonal Tolstoj uzatvorený typ románu a vytvoril „otvorený“ epický útvar (román-rieku).
Napísal román Anna Kareninová a Vzkriesenie.

Anna Kareninová – Anna opúšťa manžela i dieťa pre milovaného muža. Alexej Karenin sa staral iba o svoju kariéru. Nedotkla sa ho Annina nevera, bál sa spoločenského škandálu. Anna sa dostáva do konfliktu so spoločnosťou a končí život samovraždou (skočila pod vlak). Autor spája objektívny spôsob rozprávania so symbolickými motívmi, ktoré vyvolávajú nepokoj, strach i smrť. Román nie je len hľadaním zmyslu lásky a rodiny v ľudskom živote, psychologickou sondou do vnímavej ženskej duše, ale aj obrazom Ruska druhej polovice 19. storočia. Zachytáva napríklad i rozmach železničnej dopravy: železnica, vlak i stanica sa stávajú v románe kľúčovým motívom, osudovo sa premietajú do života hrdinov a menia sa na znamenie zhubnej mestskej kultúry.

Vzkriesenie – námetom je skutočný súdny prípad; porotca, šľachtic Nechľudov spozná v odsúdenej prostitútke dievčinu, ktorú kedysi zviedol a otrasený jej osudom sa rozhodne napraviť svoju vinu. Ponúka jej manželstvo, opúšťa svoj majetok a nasleduje ju na Sibír. Hrdinka odmieta jeho ponuku a rozhodne sa spojiť svoj život s politickým spoluväzňom. Na príbehu viny a jej vykúpenia autor zobrazil všetky vrstvy ľudskej spoločnosti (šľachty, úradníkov, revolucionárov, ľud). Odsudzuje morálku vyššej spoločnosti, byrokraciu na ruských súdoch a ťažké podmienky vo väzniciach.

Anton Pavlovič Čechov (1860 – 1904)

Pochádzal z kupeckej rodiny. Od detstva musel pracovať, aby mohol študovať. Ako poslucháč medicíny začal uverejňovať krátke prózy v humoristických časopisoch. Napísal poviedky: Chameleón – vysmieva sa chameleónstvu, Smrť úradníka – vysmieval sa smrteľnému strachu malých úradníkov pred nadriadenými. Prostredníctvom detailu (napr. voľbou mien) charakterizoval postavu.

Jeho ďalšie poviedky: Izba č. 6, Vaňka – v obidvoch prípadoch odhaľuje antihumánnosť spoločenských pomerov. Dáma so psíčkom – odsudzuje prejavy morálneho meštianstva. Lyrizmus a psychologizmus sa prejavil v próze (Step) a naplno ho rozvinul v dráme. Jeho hry vyžadujú sústredenú pozornosť diváka, pretože nemajú obsiahlu dejovú líniu, nemá ostré zápletky a tragické vyvrcholenia.
Jeho hry:
Čajka
Ujo Váňa
Tri sestry
Višňový sad
V nich venuje veľkú pozornosť vykresleniu psychiky jednotlivých postáv. Zobrazoval obyčajných ľudí a súčasne odhaľoval vážne spoločenské problémy Ruska. Dej prebieha tak, ako v reálnom živote. Významná úloha v nich pripadá psychológii a náladovému podfarbeniu scén = lyrizmus.
Čechov bol reformátorom modernej drámy, kritikom meštianstva a veľkým humanistom, ktorý veril v budúce šťastie ľudstva. Jeho tvorbou vrcholí éra ruského realizmu.

Spoločenská situácia:
1. svetová vojna
svetová hospodárska kríza
vznik socializmu – 1917 – VOSR (Veľká októbrová socialisktická revolúcia)
vznik fašizmu v Taliansku a Nemecku → hrozba vojny

Fifozofické vplyvy:
Pragmatizmus – uznáva všetko užitočné, osobný úspech, vznik USA
Vitalizmus – človek má životnú intuíciu a energiu, ktorú treba využiť, Bergson
Marxizmus – založený na materializme.

Literatúra – odráža dobu, hodnotí ju, stáva sa jej predvojom vznik množstva smerov a prúdov.
kritický realizmus → Rolland, Mann, Shaw
až naturalizmus → Dreiser, Barbusse
socialistický realizmus – ZSSR – schematické čierno-biele videnie sveta → Šolochov, Gorkij
moderná próza (román) → psychologizácia, experiment → Kafka (pražský Nemec), Joye, Proust, Bulgakov
avantgardné smery → expresionizmus, dadaizmus, surrealizmus, konštruktivizmus
stratená generácia – 1. svetová vojna – USA → Hemingway, Faulkner, Dos Passos

Termínom moderna označujeme umelecké smery z konca 19. storočia, ako sú symbolizmus, dekadencia, Impresionizmus. Do popredia sa v literárnej moderne dostáva zdôrazňovanie jedinečnosti autorského subjektu, čiže autor pôsobí ako osobnosť, ktorá až precitlivelo reaguje a vníma dramatickú prítomno(80 roky 19. storočia – 20 roky 20. storočia)

Termínom moderna označujeme umelecké smery z konca 19. storočia, ako sú symbolizmus, dekadencia, Impresionizmus. Do popredia sa v literárnej moderne dostáva zdôrazňovanie jedinečnosti autorského subjektu, čiže autor pôsobí ako osobnosť, ktorá až precitlivelo reaguje a vníma dramatickú prítomnosť, lebo sa dostala do neriešiteľného vnútorného sporu s nehumánnou spoločnosťou. Do popredia sa dostáva človek – samotár.

Východiská literárnej moderny:
rozklad spoločenskej atmosféry, rozpad feudalizmu, nástup kapitalizmu
rozpad etiky a F, strata ideálov, strata spoločenskej perspektívy a blížiaci sa vojnový konflikt
kapitalistická spoločnosť si prestáva všímať a podporovať umenie, spolieha sa hlavne na veda, ktorá je základom politického a ekonomického bohatstva.

Dekadencia:
Vzniká v 80 rokoch 19. storočia. Objavuje sa hlavne v poézií a znamená opustenie tradícií. Predstaviteľ Charles Baudelaire. Začiatkom 20. storočia dekadencia znamená presadzovanie myšlienky, tzv. čistého umenia (nie je nikdy ničím ovplyvnené).

Naturalizmus:
Je to variant realizmu. Prejavuje sa hlavne v románoch. Vychádza z vedecko-technickej a spoločenskej situácie. Presadzuje racionálny prístup ku všetkým spoločenským problémom.

Parnasizmus:
Literárny smer, ktorý vzniká vo francúzskej poézii. Základy vyšli v 3 zborníkoch pod názvom Súčasný Parnas. Odmieta spätosť umenia so spoločenskou realitou a tvrdí, že zmyslom umenia je dokonalá krása a umenie sa má stať samo sebe cieľom. Parnasisti hľadali inšpirácie v minulosti a hlavne v antike. Kládli dôraz na zachovanie formy básne.

Symbolizmus:
Vznikol v 80 rokoch 19. storočia vo Francúzsku ako reakcia na parnasizmus a naturalizmus. Usiloval sa preniknúť do podstaty skutočnosti cez sústredené vnímanie a estetický zážitok tvorcu, ktorý naplno využíva prelínanie zmyslových vnemov. Základom je symbol → slúži na vyjadrenie abstraktívnych pojmov (láska-srdce, žltá ruža-žiarlivosť). Základy vytvoril Paul Vaéry. Neopiera sa o dejiny a minulosť. Do popredia sa dostáva rola nepochopenia a osamotenosť. Cez poéziu hľadali nové priestory neskutočne v sne. Svoje námety čerpali z mystiky a náboženstiev. Veľkú úlohu zohráva sugescia a evokácia (vyvolávanie). V básniach často využívali zvukové efekty (hudobné). Využívali rytmus, združovanie predstáv a voľný verš.

Roku 1884 vznikol termín prekliati básnici. Pod tento termín sa združovali predstavitelia symbolizmu. Tento termín vytvoril Paul Verlaine → napísal knihu Prekliati básnici – vytvor eseistických portrétov.

K týmto predstaviteľom patrí:

• Tristan Corbiel
• Jean Atthur Rimbaud
• Charles Baudeleire
• Edgard Allan Poe – Američan, ktorý písal v období romantizmu, ale jeho poézia má znaky symbolizmu

Charles Baudelaire

Narodil sa a zomrel v Paríži. Prežil zložité detstvo. Bol týraný z pozície otca. Odmietol dráhu diplomata a rozhodol sa venovať umeniu. V jeho tvorbe ho značne ovplyvnil Edgard Allan Poe. Vo svojich básňach využíval hlavne motívy nepochopenia. V básni Albatros opisuje túžbu umelca po slobode. Nemožno z básnika vyjadrovať svoje myšlienky. V rámci spoločnosti vyjadruje cez posádku na lodi a chytí albatrosa v rámci svojej zábavy.

Dalšia báseň Mrcina – spoločnosť prirovnáva k mrcine (zdochline). Ostro kritizuje spoločenskú morálku, neschopnosť prijať kritiku a poukazuje na úpadok spoločnosti, keď nenastane zmena. Tieto básne aj iné vyšli v básnickej zbierke Kvety zla – keďže veľmi pobúrila verejnosť, prinieslo mu to zákaz tvorenia do dokonca súd. Je to reakcia na parnasizmus (bojoval pre statickosť a opisnosť) – negoval ho.

Jean Arthur Rimbaud

Bol nepokojnej povahy. Jeho básnický svet sa pohybuje od realistických motívov po symbolistické verše. To začiatku ho ovplyvnil romantizmus (hlavne Hugo), neskôr Baudelairova tvorba. Základ jeho tvorby tvoril senzualizmus (zdroj poznávania – zmysle a pocity, základ poznávania skutočnosti – city, pocity, zmyslové vnímanie). Poézia bola plná vzdoru proti útlaku, klamstvu a pretvárke. Vyskytujú sa tu aj sociálne motívy, opisy prírody. Zbierky: Pobyt v pekle, Básne, Iluminácie.

Paul Verlaine

Patrí medzi zakladateľov symbolizmu knihou Priekliati básnici. Básnická zbierka Saturumské básne – tu využíva poetické princípy parnasizmu a značný vplyv Baudelairovej tvory.

Jeho básne vyvolávajú silné citové zážitky a zmyslové vnímanie, ktoré vyplávajú z poznávania krajiny a jeho obdivu k nej. Využíva motívy lásky, smútku a túžby.

Zbierka Múdrosť.

Gerhart Hauptmann (1862 – 1946)

Napísal:
komédiu Bobrí kožuch, v ktorej zobrazil rôzne vrstvy pruskej spoločnosti.
novelu Apoštol
román Emanuel Quint, blázon v Kristu – v novele aj románe zobrazil túžbu prostých šudí po plnšom náboženskom živote
drámy Ifigénia v Aulide a Elektra – sú to drámy z antickej histórie

Roku 1912 mu udelili Nobelovu cenu.

Gottfied Keller (1919 – 1890)

Plasticky opísal švajčiarsku prírodu a život ľudí.
Napísal:

novely Romeo a júlia na dedine a Šaty robia človeka. Kritizuje v nich lakomstvo, lenivosť a ziskuchtivosť.

román Martin Salander (napísal na sklonku života). Zdôraznil v ňom, že vidina moci a zisku ničí ideálneho človeka.

Nórska realistická literatúra

Henrik Ibsen (1828 – 1906)

Bol prozaikom a dramatikom. Väčšiu čsť života prežil v zahraničí, ale pritom nezabúdal na svoju vlasť. Napísal:
veršovanú drámu Peer Gynt, v ktorej sa prelína sen so skutočnosťou
drámu Nora – bojuje tu za emancipáciu žien
drámu Staviteľ Solness – zobrazuje tu disharmonický vzťah dvoch generácií.

Bjőrnstjerne Bjőrson (1832 – 1910)

Bol spisovateľ, publicista a kronikár nórskeho života. Ako novinár nekompromisne obhajoval utláčané národy. Roku 1907 vystúpil na mierovom kongrese v Mníchove proti pomaďarčovaniu Slovákov. Hlásal rovnoprávnosť žien (v divadelnej hre Rukavička), statočnosť v podnikaní a žurnalistike. V poviedkach Veselý chlapec a Rybárča nadviazal na tradíciu ľudových rozprávok. Boli to poviedky z dedinského prostredia. Báseň Áno, milujeme túto krajinu sa stala nórskou hymnou. Za celoživotnú tvorbu dostal roku 1903 Nobelovu cenu.

Poľská realistická literatúra

Boleslav Prus (1847 – 1912)

Bol poľský prozaik. Zaslúžil sa o rozvoj moderného poľského románu.
Napísal:

• epopeju Bábka – zobrazuje tu rozkvet a úpadok meštianstva.
• historický román z čias Ramzesa XIII. Faraón.

Henryk Sienkiewicz (1846 – 1916)

Bol nositeľom Nobelovej ceny. Je autorom významnej trilógie z histórie Poľska 17. storočia Ohňom a mečom, Potopa, Pán Wolodyjowski. Z obdobia Nerónovho Ríma je román Qua vadis, v ktorom stvárňuje úpadok pohanského Ríma a prenasledovanie kresťanov, ktorých viedli apoštoli Peter a Pavol. Dej vrcholí obrazom horiaceho Ríma a hromadnými popravami kresťanov, ktorí boli krivo obvinení z podpaľactva. V epilógu rekapituluje posledné roky Nerónovej vlády a jeho pád.

Maďarská realistická literatúra

Imre Madách (1823 – 1864)

Napísal veršovanú drámu Tragédia človeka, v ktorej rozoberá úlohu jednotlivca v ľudských dejinách a snaží sa nájsť odpoveď na túto otázku. Na zobrazenie tejto ľudskej cesty využíva postavu praotca Adama, ktorý po vyhnaní z raja chce poznať svoju budúcnosť. Lucifer mu v sne umožní putovať dejinami. Keď sa prebudí, pod ťarchou poznania chce spáchať samovraždu. Avšak, keď mu Eva povie , že čaká dieťa, rozmyslí si to. Hra končí slovami stvoriteľa Človeče ver si, bojuj, vytrvaj.

Kalmár Mikszáth (1847 – 1910)

Písal poviedky zo slovenského prostredia (napr. Slovenskí rodáci). Známe sú jeho romány:
Posledný hradný pán – zobrazuje tu postavu grófa, ktorý žije ako staroveký rytier, pričom pôsobí humorne so svojími plánmi dobyť Bystricu.
Podivné mnželstvo – kritizuje tu konzervatívny život maďarskej šľachty na začiatku 19. storočia.

Ján Neruda (1834 – 1891)

Najvýznamnejší básnik a prozaik. Detstvo prežil v Prahe na Malej strane, čo sa odrazilo aj v jeho tvorbe. Poézia:
jeho debut Hřbitovní kvítí – do popredia sa dostáva symbolika cintorína, ktorá predstavuje pochmúrnu spoločenskú situáciu v období Bachovho absolutizmu. Je typickým symbolom romantizmu
výber z jeho poézie vyšiel pod názvom Knihy veršu. Nadviazal tu na Ebenove sociálne balady. Do popredia sa tu dostáva intímna lyrika, obraz lásky k matke a milovanej deve. V poslednej časti tejto zbierky vyjadruje aj lásku k Slovensku a obavy o jeho osud.

ďalšie zbierky básni:
Písně kosmické – konfrontuje tu veľkosť vesmíru s fyzickou mladosťou človeka. Výsledkom konfrontácie je viera v ľudský rozum, pričom Neruda tvrdí, že tajomstvo vesmíru nie je večné a nepoznatelné..

Balady a romance – využíva tu ľudové , kresťanské a historické motívy, pričom poukazuje na význam súčasnosti.

Zpěvy páteční – sú to vlastenecké básne. Poukazuje na utrpenie národy cez Kristove muky na Kalvárii a bolesť jeho matky. Prirovnáva tu matku k vlasti (Mária = vlasť). Vyšla až po jeho smrti.

Prosté motívy – spoveď osamelého stárnuceho básnka. Je rozdelená podľa ročných období (Jarní, Letní, Podzimní, Zimní).
Próza: Písal krátke prózy z prostredia Malej strany v Prahe, ktoré vyšli pod názvom Povídky malostranské. Pražské prostredie zobrazil v zbierke Arabesky. Tieto poviedky vychádzajú z jeho životnej skúsenosti. Využíva humor a vykresľuje postavy s dobrými i zlými vlastnosťami, pričom najvýznamnejšie sú tieto príbehy:
Přivedla žebráka na mizinu
Hastrman
Jak si nakouřil na Vorek pěnovku
V poviedke kritizuje nadradenosť bohatých nad chudobnými a túžbu po peniazoch.

Alois Jirásek (1851 – 1930)

Písal hlavne romány. Je charakteristický tvorbou historických próz. Jeho prvý román Skaláci zobrazuje tu 18. storočie a vzburu ľudu proti cudziemu panstvu v okolí Náchoda.

Ďalšie romány :
Filosofská histórie z prostredia Litomyšle. Zobrazuje tu rokuy 1848 – 1849 (revolučné roky), pričom kontrast vytvára české vlastenectvo a ponemčené konzervatívne meštiactvo.

Psohlavci – vykresľuje boj Chodov za zdedené práva.

Vznik husitstva v Čechách zobrazil v trilógii Medzi proudy, Proti všem, Bratrstvo.
Medzi proudy – predstavuje vznik husitského hnutia a podstatu reformného hnutia v cirkvi.
Proti všem – zobrazuje obdobie, keď Ján Žižka spolu s ľudom vystupuje proti cudzej a domácej feudálnej moci a pápežom (15. stor.)
Bratrstvo – rozdelený do troch častí

1. Bitva u Lučence – je obrazom spojenia Jiskrových vojsk-bratríkov so slovenskými bojovníkmi a ich veľké víťazstvo nad Huňadym v bitke pri Lučenci.
2. Mária – šíri sa tu ešte sláva bratríkov, ale Ján Jiskra z Brandýsa sa rozhodol uzavrieť mier s Huňadym, s čím nesúhlasila časť bojovníkov na čele s Petrom Aksamitom. Pod jeho vedením boli bratrícke vojská ešte niekoľko rokov pánmi situácie na Slovensku. Postupne však dochádza k ich vnútornému rozkladu, menia sa na lúpežných žoldnierov a po prehratej bitke s kráľom Matejom dohrávajú svoju historickú úlohu.
3. Žebráci – zobrazuje tu boj bratríkov, ktorí sa opevnili na Spišskom hrade proti Huňadymu. Maďari pomocou zrady hrad dobyli. Zvyšky bratríkov sa potulovali po kraji, preto boli pomenovaní žobrákmi.

Národné obrodenie zobrazil v päťdielnom románe – kronike F.L.Věk. Námet románu tvoria osudy študenta a neskôr dobrušského kupca F.L.Věka a jeho rodiny. V tomto románe vystupujú aj významné české osobnosti 19. storočia.
Národné oslobodenie zobrazil aj v štvordielnej kronike U nás, v ktorej kladie dôraz na sociálnu problematiku.
Protireformáciu zobrazil v historickom románe Temno.
Písal aj povesti, ktoré vyšli pod názvom Staré pověsti české. Námety čerpal z histórie a starých kroník. Vyjadril tu úctu k tradíciám, k vlastenectvu a k národnému hrdinstvu.
Písal aj drámu: →historické hry:
Jan Hus
Jan Žižka
Jan Roháč
→ rozprávková hra: Lucerna
Vidiecke prostredie zobrazil v hrách: Vojnarka a Otec, v nich sa odráža sociálna problematika vidieckej spoločnosti.
Napísal 12 divadelných hier.

Spoločenská situácia sa vyznačovala Veľkou francúzskou a buržoáznou revolúciou. Heslo Francúzskej revolúcie: Sloboda – Rovnosť – Bratstvo. Dané heslo vyvolávalo pocit voľnosti avšak realita bola iná. Rozpadol sa feudalizmus a vznikol kapitalizmus, pričom v kapitalizme sa do popredia dostáva spoločnosť a jednotlivec stráca istoty a dostáva sa do izolácie.

Filozofické myslenie charakteristické pre túto dobu, ktoré sa dostáva do popredia, je idealizmus. Hlavným predstaviteľom je nemecký filozof Hegel. Do popredia sa dostáva cit, ktorý prevláda nad rozumom. Idealizmus za prvotné považuje myšlienku, vedomie a ducha, za druhotné považuje bytie a hmotu. Hegel hlásal, že dejiny ľudstva predstavujú zákonitý vývoj k slobode a k poznaniu seba samého.

Ďalšie filozofické myslenie je iracionalizmus – popieranie vedeckého, rozumového a logického myslenia, do popredia sa dostáva viera a inštinkt. Úlohu slovanských národov presadzoval nemecký filozof Herder, a to vo svojom diele Myšlienky k filozofii dejín ľudstva, v ktorom predpokladal, že na čelo humanistického vývoja sa dostanú slovanské národy a tým vlastne podporil národnooslobodzovacie hnutie slovanských národov.

Ďalšia filozofická myšlienka je individualizmus. v literárnej spoločnosti sa zdôrazňuje úloha jednotlivca. Vzniká kult silného jednotlivca, ktorý vzdoruje osudu a pomáha ľudstvu. Myslenie, v ktorom sa jednotlivec búri proti spoločenstvu sa nazýva titanizmus. V romantizme dochádza k rozporu medzi snom a skutočnosťou, čiže medzi reálnym svetom. Človek pociťuje osamelosť a upadá do pesimizmu.

Princípy romantizmu

Do popredia sa dostáva fantázia a to ako protest proti stiesňujúcej skutočnosti a túžba po krajšom živote. Vytvoril sa nový hrdina, ktorý je v ustavičnom rozpore medzi snom a skutočnosťou. Je to človek, ktorý túži po naplnenejšom živote a láske avšak v snahe o uskutočnenie svojho ideálu hynie. Autor sa so svojou postavou stotožňuje – autoštylizácia (postava má autobiografické črty). Základný konflikt romantizmu je rozpor medzi snom a skutočnosťou.

Diferencovanie žánrov v romantizme.
Dochádza k druhovému a žánrovému synkretizmu. Vznikajú lyricko-epické a lyrické útvary. Medzi tieto žánre patria balada, básnické poviedky, ale aj román. Svetový aj európsky romantizmus nachádza svoj zdroj v ľudovej slovesnosti a v historizme. Autori pri tvorbe svojich diel využívali prvky hovorovej reči.

Spoločenské pomery
→ rozpad feudalizmu a nástup kapitalizmu
→ vplyv pozitivizmu → rozvoj vedy a techniky.
Slovenský realizmus vychádza z matičného obdobia. Centrom kultúrneho života sa stal Martin. Opieral sa o literárne tradície (Kolár, Sládkovič), európsku poéziu, v ktorej sa presadzovala myšlienka voľnosti a slobody. V realizme sa do popredia dostáva sociálna problematika, ktorá zatlačila do úzadia národnostnú otázku, zánik zemianstva. Roku 1871 bol vydaný literárny almanach (zborník) mladých autorov pod názvom Napred ktorý vydal P.O.Hviezdoslav spolu s Kolomanom Banšellom. Venovali ho otcom národa, no bol nimi odsúdený. Zobrazovali v ňom potrebu slobody násnikovej osobnosti, demokratizmus v cítení a myslení mladých autorov, túžbu po tématickej pestrosti a veršovej novosti. V 70. – 80. rokoch bolo obnovenie vydávania Slovenských pohľadov. Začal sa vydávať aj časopis Orol. Slovenský realizmus bol rozdelený na 2 vlny.

Popredným predstaviteľom šírenia nových spoločenských ideálov vo Francúzsku bol Jean Jacques Rousseau (1712 – 1778). Narodil sa v Ženeve, viedol tulácky život a vystriedal viaceré zamestania. Po príchode do Paríža sa usiloval dosiahnuť úspech ako hudobný skladateľ. Skutočný úspech však dosiahol v literatúre. V Rozprave o nerovnosti (1754) hlása návrat k neporušenosti prírody a útočí na súkromné vlastníctvo ako príčinu nerovnosti medzi ľuďmi. Otázkami výchovy sa zaoberá v pedagogickom románe Emil alebo O výchove, v ktorom zdôrazňoval výchovu detí v prírode, v priamom kontakte s vecami, o ktorých sa učia. Jeho román Júlia alebo Nová Heloisa je vrcholným dielom európskeho dentimentalizmu (melancholické postavy, pôsobivý opis prírody, kontrast medzi životom v prírode a v spoločnosti), zdôrazňuje čistotu citov prostých ľudí. Je to príbeh lásky šľachtického dievčaťa Júlie a jej učiteľa, napísaný vo forme listov.

Pre Rousseauove dielo je chrakteristický protest proti spoločenskej nespravodlivosti a hlásanie návratu k prírode. Jeho základná myšlienka: Teória, že človek je v podstate dobrý, ale že ho pokazilo zlé usporiadanie spoločnosti.

Victor Hugo (1802 – 1885)

Bol stúpencom francúzskej monarchie a získal aj šľachtický titul. Počas Veľkej francúzskej revolúcie bol na strane republikánov, čo znamenalo, že po nástupe vlády Napoleona musel odísť do exilu. Svoju tvorbu začal básnickými zbierkami. Medzi najvýznamnejšie lyrické básnické zbierky patrí Kontemplácie a epické Legenda vekov. Legenda vekov sú epické básne, v ktorých rozoberá plynutie vekov od Evy (Raja) k Ježišovi (Nový zákon) a od antiky až po súčastnosť. Snažil sa zobraziť pochod ľudstva od temnôt k ideálu.

Ďalšiu časť jeho tvorby tvorí dráma. Napísal drámu Cromwell. Najvýznamnejší je Predhovor k tejto dráme, ktorého myšlienky sa stali manifestáciou romantizmu. Hugo v ňom žiadal slobodu umenia oproti záväzným zásadám klasicizmu.

Napísal hru Hernani, v ktorej mladý muž obetuje lásku i život pre svoju česť. Hra má typický romantický konflikt.

Roy Blas – veršovaná dráme o láske kráľovnej a sluhu.

Zaoberal sa aj prózou. Jeho najvýznamnejším dielom je román Chrám Matky Božej v Paríži. Tento román sa vyznačuje harmóniou kontastov: krásna Esmeralda a škaredý Quasimodo, no aj Quasimodo, ktorý je fyzicky znetvorený, má šľachetnú dušu a je schopný vykonať veľké činy. Dielo je typické svojim romantickým napätím, protikladmi, výnimočnými postavami a filozofickými úvahami.

V exile napísal román Bedári, v ktorom zobrazuje francúzsku spoločnosť v čase obnovy cisárstva. Hlavná postava je Jean Valican. Jeho ďalšie diela sú román Robotníci mora a historický román z čias Veľkej rancúzskej revolúcie Deväťdesiattri. Vyjadruje v ňom vieru v lepšiu budúcnosť.

Nemecká literatúra

Johan Wolfgang Goethe (1749 – 1832)

bol básnik, prozaik, štátnik, filozof a prírodovedec. Pochádzal z bohatej meštianskej rodiny a na želanie otca vyštudoval právo v Lipsku. Tu sa zoznámil s teoretikom hnutia Sturn und Drang Herderom, ktorý ho získal pre svoje náhľady na literatúru a dejiny. Neskôr sa stal jedným z najvýznamnejších predstaviteľov tohto hnutia.

V óde Prometeus (1774) zobrazil buričské nálady a odpor proti feudálnemu absolutizmu. Antický hrdina mu poslúžil ako vzor, ktorým chcel osláviť človeka-tvorcu, veriaceho vo vlastné sily.

Nešťastná láska k Charlotte Buffovej bola podnetom na napísanie románu Utrpenie mladého Werthera (1774). Je to sentimentálny príbeh napísaný vo forme listov. Mladý vzdelaný muž sa nešťastne zaľúbi do Lotty, nevesty a neskôr manželky svojho priateľa. Pretože sa nedokáže vyrovnať s rozpormi medzi túžbami a skutočnosťou a aj jeho úsilie v práci stroskotáva na feudálnych spoločenských konvenciách, končí život samovraždou. Hrdina je príliš osamelý, nepripravený na boj. Wertherova smrť vyznela ako protest proti vtedajšiemu spoločenskému zriadeniu.

Goethe prichádza roku 1775 do Weimeru a stáva sa ministrom. Stará sa o hospodárske a kultúrne zveľa´dovanie vojvodstva, ale jeho reformy nenachádzajú dostatočné pochopenie. Venuje sa prírodovedným štúdiám a z depresie sa odchádza liečiť do Karlových Varov a Talianska. Vzdáva sa buričského protestu a ideálom v umení sa mu stáva antika. Po návrate napísal drámy Ifigénia v Tauride (o zrážke antického a barbarského sveta, 1787), Torquato Tasso (o živote talianskeho básnika , 1790) a Egmont (o oslobodzovacích bojoch Nizozemska proti španielskej nadvláde, 1788).

Jeho najvýznamnejším dielom je veršovaná dráma Faust (1808 – 1832). Vychádza zo stredovekej povesti o legendárnom učencovi Faustovi, ktorý nie je spokojný s výsledkami vedy a túži po pravom poznaní. V úsilí o absolútnu dokonalosť uzavrie pakt s diablom Mefistotelom. Prežije lásku i sklamania, pozná vedu i čiernu mágiu a nakoniec nachádza zmysel života v práci pre spoločnosť. Pred smrťou premení neúrodný močaristý kraj na kraj hojnosti a šťastia. Faust zomiera, ale Mefistoteles stávku prehrá, lebo Faust sa zachráni zásahom vyššej moci. Faust je symbolom ľudskej aktivity, tvorivej práce, zatiaľ čo Mefistoteles je stelesnením sebectva a túžby po moci. Na motív tragédie napísal Ch. Gound operu Faust a Margaréta. Hoci sú v dráme fantastické a symbolické prvky, filozofickými, vedeckými a mravnými poznatkami smeruje k realizmu. Predstavuje mladíkov vývin od mladískej nespokojnosti k rozvážnej viere v činorodú prácu človeka.

Friedrich Schiller (1759 – 1805)

Chcel sa stať kňazom, ale otec mu to nedovolil a poslal ho na vojenskú akadémiu, kde na škola vládla prísna disciplína. Oboznámil sa tu s rancúzskym osvietenstvom a začal literárne tvoriť. Po ukončení akadémie sa stal vojenským lekárom.
Jeho prvá dráma napísaná v tomto období je Zbojníci. Hlavným hrdinom je Karol Moor, ktorého mladší brat očierni pred otcom, aby sám zdedil rodinný majetok a bratovu milú. Oklamaný otec Karola vydedí a on zo zúfalstva, že všetko stratil sa stane zbojníkom a chce pomstiť krivdu. Po otcovej a bratovej smrti nemá nevyhnutnosť svetských zákonov a vydá sa do rúk súdu. V tejto postave zobrazil typ rebela, ktorý nezvládol rozpor medzi svojim ideálom a spoločenskými podmienkami.

Jeho ďalšia tragédia je Úklady a láska. Kritizuje v nej pokryteckú morálku spoločnosti. Je to dráma o láske šľachtica k dcére chudobného muzikanta, ktorý sa vzbúri proti otcovi, ale uverí intrigám o nevere svojej milej. Pravdu sa dozvie, až keď zabije dievčinu a následne zomiera, avšak intrigáni boli usvedčení.

Keďže bol Schiller v armáde utláčaný a jeho diela prechádzali prísnou cenzúrou, ušiel z armády a žil v biede a až s pomocou Goetheho sa stal profesorom dejín v Jene. V týchto šťastných rokoch napísal ódu Pieseň na radosť, ktorej text zhudobnil Ludwig van Beethoven vo svojej 9. symfónii (Óda na radosť).

V posledných rokoch svojho života napísal drámy Mária Stuartová, Panna Orleánska a William Tell.

Heinrich Heine (1797 – 1856)

Bol najrevolučnejším nemeckým básnikom. V jeho lyrike vidieť vplyv ľudovej slovesnosti s baladickými, pochmúrnymi motívmi a aj autorovu osamelosť.

V tomto období vydal zbierku básní Kniha piesní. Sú tu básne z jeho mladosti, elegické motívy a niektoré z týchto básní boli zhudobnené.

Vydal zbierku fejtónov pod názvom Obrazy z ciest, kde pomocou fejtónu opisuje svoje cesty po Nemecku, Anglicku, Taliansku a spoločensko-politickú satiru. Ostro kritizuje sociálnu nerovnosť, zaostalosť a nacionalizmus.

Pod dojmom cesty po Nemecku vydal satirickú skladbu Nemecko, Zimná rozprávka. Je koncipovaná (vytvorená) ako lyrický cestopis. Kritizuje tu sociálnu priepasť medzi triedami a nacionalizmus. Skladba je písaná hovorovým štýlom a má podobu starých nemeckých piesní.

Počas života v Paríži, kde aj zomrel, vydal zbierku Časové básne. Do popredia sa tu dostávajú ostré sociálne básne (napr. Sliezski tkáči, Zámocká legenda).

Ako ťažko chorý napísal zbierku Romanzero, ktorá je svedectvom jeho fyzických a duševných útrap a neznesiteľných pomerov v Nemecku.

Anglická literatúra

George Gordon Byron (1788 – 1824)

Pochádzal z aristokratickej rodiny. Po bohatom príbuznom získal majetok. Bol búrlivej povahy. Takto sa prejavoval aj na sneme lordov. Keďže nesúhlasil so životom v Londýne odišiel na cesty po Európe a po návrate napísal lyricko-epickú skladbu Childe-Haroldová púť. Opisuje v nej cesty a úvahy pútnika po európskych krajinách. Využíva autoštylizáciu (hrdina – autor). Básnik je rozčarovaný svetskou spoločnosťou, preto sa cíti osamelý, búri sa proti tyranii a neslobode utláčaných národov.

Písal básnické poviedky. Najznámejšie sú Džaur, Korzár, Manfréd. Napísal aj básnickú skladbu Don Juan, kde satiricky zobrazuje negatívne spoločenské javy. Zobrazuje tu ľúbostné aféry a dobrodružstvá hlavnej postavy v Grécku, Turecku a Rusku. Skladba je ostrým výsmechom anglickej spoločnsoti.

Napísal aj báseň Chilllonský väzeň, kde sa do popredia dostáva idea slobody. Na hrade Chillon pri Ženevskom jazere väznia povstalca, ktorého po mnohých rokoch vyslobodia povstalci. On si však nevie zvyknúť na slobodu a cni sa mu za väzením. Autor tu vyjadruje túžbu Švajšiarov vyslobodiť sa spod cudzej nadvlády a aktívne podporuje národnooslobodzovacie hnutie v Španielsku, Taliansku a Grécku. Vo svojich dielach vytvoril nový typ romantického hrdinu (väzňa, tuláka), ktorý vystupuje ako silná osobnosť, avšak nemôže zvíťaziť v nerovnom boji so spoločnosťou, pretože je osamelý.

Peroy Bysshe Shelley (1792 – 1822)

Za svoje pokrokové názory bol vylúčený z univerzity. Odišiel do Írska, kde sa snažil pomáhať utláčanému národu. Písal lyrické básne, v ktorých vyjadroval svoje úvahy o svete, človeku, o nezničiteľnosti života a prekrásnej prírode.

Jeho najvýznamnejšie dielo je veršovaná dráma Odpútaný Prométeus. Podlad drámy berie z Aischylovej drámy Pripútaný Prométeus. Hrdina, ktorý sa nazýva Titan a predstavuje ľudskosť, je prikovaný k skale, trpí, ale nepoddáva sa. V jeho úsilí ho podporujú mytologické bytosti, ktoré nakoniec zosadia Jupitera (Ducha zla) a trónu a Herkules ho oslobodí. Nastáva vláda lásky a porozumenia. Hra je proroctvom o nevyhnutnom páde tyranov a oslobodení ľudstva.