Francúzska literatúra
Popredným predstaviteľom šírenia nových spoločenských ideálov vo Francúzsku bol Jean Jacques Rousseau (1712 – 1778). Narodil sa v Ženeve, viedol tulácky život a vystriedal viaceré zamestania. Po príchode do Paríža sa usiloval dosiahnuť úspech ako hudobný skladateľ. Skutočný úspech však dosiahol v literatúre. V Rozprave o nerovnosti (1754) hlása návrat k neporušenosti prírody a útočí na súkromné vlastníctvo ako príčinu nerovnosti medzi ľuďmi. Otázkami výchovy sa zaoberá v pedagogickom románe Emil alebo O výchove, v ktorom zdôrazňoval výchovu detí v prírode, v priamom kontakte s vecami, o ktorých sa učia. Jeho román Júlia alebo Nová Heloisa je vrcholným dielom európskeho dentimentalizmu (melancholické postavy, pôsobivý opis prírody, kontrast medzi životom v prírode a v spoločnosti), zdôrazňuje čistotu citov prostých ľudí. Je to príbeh lásky šľachtického dievčaťa Júlie a jej učiteľa, napísaný vo forme listov.
Pre Rousseauove dielo je chrakteristický protest proti spoločenskej nespravodlivosti a hlásanie návratu k prírode. Jeho základná myšlienka: Teória, že človek je v podstate dobrý, ale že ho pokazilo zlé usporiadanie spoločnosti.
Victor Hugo (1802 – 1885)
Bol stúpencom francúzskej monarchie a získal aj šľachtický titul. Počas Veľkej francúzskej revolúcie bol na strane republikánov, čo znamenalo, že po nástupe vlády Napoleona musel odísť do exilu. Svoju tvorbu začal básnickými zbierkami. Medzi najvýznamnejšie lyrické básnické zbierky patrí Kontemplácie a epické Legenda vekov. Legenda vekov sú epické básne, v ktorých rozoberá plynutie vekov od Evy (Raja) k Ježišovi (Nový zákon) a od antiky až po súčastnosť. Snažil sa zobraziť pochod ľudstva od temnôt k ideálu.
Ďalšiu časť jeho tvorby tvorí dráma. Napísal drámu Cromwell. Najvýznamnejší je Predhovor k tejto dráme, ktorého myšlienky sa stali manifestáciou romantizmu. Hugo v ňom žiadal slobodu umenia oproti záväzným zásadám klasicizmu.
Napísal hru Hernani, v ktorej mladý muž obetuje lásku i život pre svoju česť. Hra má typický romantický konflikt.
Roy Blas – veršovaná dráme o láske kráľovnej a sluhu.
Zaoberal sa aj prózou. Jeho najvýznamnejším dielom je román Chrám Matky Božej v Paríži. Tento román sa vyznačuje harmóniou kontastov: krásna Esmeralda a škaredý Quasimodo, no aj Quasimodo, ktorý je fyzicky znetvorený, má šľachetnú dušu a je schopný vykonať veľké činy. Dielo je typické svojim romantickým napätím, protikladmi, výnimočnými postavami a filozofickými úvahami.
V exile napísal román Bedári, v ktorom zobrazuje francúzsku spoločnosť v čase obnovy cisárstva. Hlavná postava je Jean Valican. Jeho ďalšie diela sú román Robotníci mora a historický román z čias Veľkej rancúzskej revolúcie Deväťdesiattri. Vyjadruje v ňom vieru v lepšiu budúcnosť.
Nemecká literatúra
Johan Wolfgang Goethe (1749 – 1832)
bol básnik, prozaik, štátnik, filozof a prírodovedec. Pochádzal z bohatej meštianskej rodiny a na želanie otca vyštudoval právo v Lipsku. Tu sa zoznámil s teoretikom hnutia Sturn und Drang Herderom, ktorý ho získal pre svoje náhľady na literatúru a dejiny. Neskôr sa stal jedným z najvýznamnejších predstaviteľov tohto hnutia.
V óde Prometeus (1774) zobrazil buričské nálady a odpor proti feudálnemu absolutizmu. Antický hrdina mu poslúžil ako vzor, ktorým chcel osláviť človeka-tvorcu, veriaceho vo vlastné sily.
Nešťastná láska k Charlotte Buffovej bola podnetom na napísanie románu Utrpenie mladého Werthera (1774). Je to sentimentálny príbeh napísaný vo forme listov. Mladý vzdelaný muž sa nešťastne zaľúbi do Lotty, nevesty a neskôr manželky svojho priateľa. Pretože sa nedokáže vyrovnať s rozpormi medzi túžbami a skutočnosťou a aj jeho úsilie v práci stroskotáva na feudálnych spoločenských konvenciách, končí život samovraždou. Hrdina je príliš osamelý, nepripravený na boj. Wertherova smrť vyznela ako protest proti vtedajšiemu spoločenskému zriadeniu.
Goethe prichádza roku 1775 do Weimeru a stáva sa ministrom. Stará sa o hospodárske a kultúrne zveľa´dovanie vojvodstva, ale jeho reformy nenachádzajú dostatočné pochopenie. Venuje sa prírodovedným štúdiám a z depresie sa odchádza liečiť do Karlových Varov a Talianska. Vzdáva sa buričského protestu a ideálom v umení sa mu stáva antika. Po návrate napísal drámy Ifigénia v Tauride (o zrážke antického a barbarského sveta, 1787), Torquato Tasso (o živote talianskeho básnika , 1790) a Egmont (o oslobodzovacích bojoch Nizozemska proti španielskej nadvláde, 1788).
Jeho najvýznamnejším dielom je veršovaná dráma Faust (1808 – 1832). Vychádza zo stredovekej povesti o legendárnom učencovi Faustovi, ktorý nie je spokojný s výsledkami vedy a túži po pravom poznaní. V úsilí o absolútnu dokonalosť uzavrie pakt s diablom Mefistotelom. Prežije lásku i sklamania, pozná vedu i čiernu mágiu a nakoniec nachádza zmysel života v práci pre spoločnosť. Pred smrťou premení neúrodný močaristý kraj na kraj hojnosti a šťastia. Faust zomiera, ale Mefistoteles stávku prehrá, lebo Faust sa zachráni zásahom vyššej moci. Faust je symbolom ľudskej aktivity, tvorivej práce, zatiaľ čo Mefistoteles je stelesnením sebectva a túžby po moci. Na motív tragédie napísal Ch. Gound operu Faust a Margaréta. Hoci sú v dráme fantastické a symbolické prvky, filozofickými, vedeckými a mravnými poznatkami smeruje k realizmu. Predstavuje mladíkov vývin od mladískej nespokojnosti k rozvážnej viere v činorodú prácu človeka.
Friedrich Schiller (1759 – 1805)
Chcel sa stať kňazom, ale otec mu to nedovolil a poslal ho na vojenskú akadémiu, kde na škola vládla prísna disciplína. Oboznámil sa tu s rancúzskym osvietenstvom a začal literárne tvoriť. Po ukončení akadémie sa stal vojenským lekárom.
Jeho prvá dráma napísaná v tomto období je Zbojníci. Hlavným hrdinom je Karol Moor, ktorého mladší brat očierni pred otcom, aby sám zdedil rodinný majetok a bratovu milú. Oklamaný otec Karola vydedí a on zo zúfalstva, že všetko stratil sa stane zbojníkom a chce pomstiť krivdu. Po otcovej a bratovej smrti nemá nevyhnutnosť svetských zákonov a vydá sa do rúk súdu. V tejto postave zobrazil typ rebela, ktorý nezvládol rozpor medzi svojim ideálom a spoločenskými podmienkami.
Jeho ďalšia tragédia je Úklady a láska. Kritizuje v nej pokryteckú morálku spoločnosti. Je to dráma o láske šľachtica k dcére chudobného muzikanta, ktorý sa vzbúri proti otcovi, ale uverí intrigám o nevere svojej milej. Pravdu sa dozvie, až keď zabije dievčinu a následne zomiera, avšak intrigáni boli usvedčení.
Keďže bol Schiller v armáde utláčaný a jeho diela prechádzali prísnou cenzúrou, ušiel z armády a žil v biede a až s pomocou Goetheho sa stal profesorom dejín v Jene. V týchto šťastných rokoch napísal ódu Pieseň na radosť, ktorej text zhudobnil Ludwig van Beethoven vo svojej 9. symfónii (Óda na radosť).
V posledných rokoch svojho života napísal drámy Mária Stuartová, Panna Orleánska a William Tell.
Heinrich Heine (1797 – 1856)
Bol najrevolučnejším nemeckým básnikom. V jeho lyrike vidieť vplyv ľudovej slovesnosti s baladickými, pochmúrnymi motívmi a aj autorovu osamelosť.
V tomto období vydal zbierku básní Kniha piesní. Sú tu básne z jeho mladosti, elegické motívy a niektoré z týchto básní boli zhudobnené.
Vydal zbierku fejtónov pod názvom Obrazy z ciest, kde pomocou fejtónu opisuje svoje cesty po Nemecku, Anglicku, Taliansku a spoločensko-politickú satiru. Ostro kritizuje sociálnu nerovnosť, zaostalosť a nacionalizmus.
Pod dojmom cesty po Nemecku vydal satirickú skladbu Nemecko, Zimná rozprávka. Je koncipovaná (vytvorená) ako lyrický cestopis. Kritizuje tu sociálnu priepasť medzi triedami a nacionalizmus. Skladba je písaná hovorovým štýlom a má podobu starých nemeckých piesní.
Počas života v Paríži, kde aj zomrel, vydal zbierku Časové básne. Do popredia sa tu dostávajú ostré sociálne básne (napr. Sliezski tkáči, Zámocká legenda).
Ako ťažko chorý napísal zbierku Romanzero, ktorá je svedectvom jeho fyzických a duševných útrap a neznesiteľných pomerov v Nemecku.
Anglická literatúra
George Gordon Byron (1788 – 1824)
Pochádzal z aristokratickej rodiny. Po bohatom príbuznom získal majetok. Bol búrlivej povahy. Takto sa prejavoval aj na sneme lordov. Keďže nesúhlasil so životom v Londýne odišiel na cesty po Európe a po návrate napísal lyricko-epickú skladbu Childe-Haroldová púť. Opisuje v nej cesty a úvahy pútnika po európskych krajinách. Využíva autoštylizáciu (hrdina – autor). Básnik je rozčarovaný svetskou spoločnosťou, preto sa cíti osamelý, búri sa proti tyranii a neslobode utláčaných národov.
Písal básnické poviedky. Najznámejšie sú Džaur, Korzár, Manfréd. Napísal aj básnickú skladbu Don Juan, kde satiricky zobrazuje negatívne spoločenské javy. Zobrazuje tu ľúbostné aféry a dobrodružstvá hlavnej postavy v Grécku, Turecku a Rusku. Skladba je ostrým výsmechom anglickej spoločnsoti.
Napísal aj báseň Chilllonský väzeň, kde sa do popredia dostáva idea slobody. Na hrade Chillon pri Ženevskom jazere väznia povstalca, ktorého po mnohých rokoch vyslobodia povstalci. On si však nevie zvyknúť na slobodu a cni sa mu za väzením. Autor tu vyjadruje túžbu Švajšiarov vyslobodiť sa spod cudzej nadvlády a aktívne podporuje národnooslobodzovacie hnutie v Španielsku, Taliansku a Grécku. Vo svojich dielach vytvoril nový typ romantického hrdinu (väzňa, tuláka), ktorý vystupuje ako silná osobnosť, avšak nemôže zvíťaziť v nerovnom boji so spoločnosťou, pretože je osamelý.
Peroy Bysshe Shelley (1792 – 1822)
Za svoje pokrokové názory bol vylúčený z univerzity. Odišiel do Írska, kde sa snažil pomáhať utláčanému národu. Písal lyrické básne, v ktorých vyjadroval svoje úvahy o svete, človeku, o nezničiteľnosti života a prekrásnej prírode.
Jeho najvýznamnejšie dielo je veršovaná dráma Odpútaný Prométeus. Podlad drámy berie z Aischylovej drámy Pripútaný Prométeus. Hrdina, ktorý sa nazýva Titan a predstavuje ľudskosť, je prikovaný k skale, trpí, ale nepoddáva sa. V jeho úsilí ho podporujú mytologické bytosti, ktoré nakoniec zosadia Jupitera (Ducha zla) a trónu a Herkules ho oslobodí. Nastáva vláda lásky a porozumenia. Hra je proroctvom o nevyhnutnom páde tyranov a oslobodení ľudstva.