Bol vedúcou osobnosťou slovenského národa, politik, publicista, básnik, kritik a prozaik. Narodil sa v Zay v Uhrovci v rodine učiteľa. Študoval na nemeckom gymnáziu v v Rábe, lýceu. Bol člnom Spoločnosti česko-slovanskej a neskôr vedúcou osobnosťou. Vystupoval proti národnému útlaku a presadzoval myšlienku slovanskej vzájomnosti. Neskôr pôsobil Na Katedre reči a literatúry československej ako zástupca profesora J. Palkoviča. Pobyt v Hale posilnil jeho národné cítenie, prednášal o slovanských a európskych literatúrach a vystupoval proti pomaďarčovaniu Slovákov. Roku 1843 ho odvolali z katedry → Levoča. V rokoch 1845 – 1848 vydával Slovenskie národné noviny s literárnou prílohou Orol Tatranský. Boli to prvé politické noviny. Ponúkali informácie o hospodárskych a politických problémoch. Príčinu biedy videl vo feudálnom zriadení, žiadal zrušenie poddanstva, zdanenie šľachty, zveľadenie obchodu a priemyslu → priemysel na uhorskom sneme vo Zvolene. V máji 1848 – Žiadosti slovenského národa, v ktorom Štúr, Hurban a Hodža v Liptovskom Mikuláši žiadali uplatnenie slovenčiny v úradoch a školách – autonómia Slovenska v rámci Uhorska → uhorská vláda to neakceptovala a vydala zatykač, čo spôsobilo útek do Čiech. Myšlienku Žiadosti predniesol na zjazde v Prahe, kde ho pochopili.
V septembri 1848 bola vo Viedni vytvorená Slovenská národná rada na čele so Štúrom, Hurbanom a Hodžom. Organizovala postavenie v uhorskej šľachte. Verili, že Viedeň ich požiadavky splní. Oni ich nesplnili a potlačili revolúciu. Ministerský predseda Bach zrušil demokratické slobody a na vodcov povstania dal policajný dozor. Posledné roky Štúr prežil v Modre, kde zomrel na následky zranenia pri poľovačke.
Jeho básnická tvorba:
Dumky večerné – cyklus básní, ktoré napísal ako študent v češtine. Do popredia sa dostáva romantický smútok.
Počas revolučných rokoch sa poézii nevenoval. Po roku 1848 vydal básnickú zbierku „Spevy a piesne“. Sú v nej lyrické, epické a elegické básne. Do popredia sa tu dostáva rodný kraj, strata blízkych, strata ideálov z mladosti.
Jeho jazykovedné diela:
„Nárečja slovenskuo alebo potreba písanja v tomto nárečí“ – vyslovil tu, že za samostatný národ možno považovať ten celok, ktorý má samostatnú jazykovú, duchovnú a materiálnu svojbytnosť.
Ako kmeň je slovenský ľud odlišný od Čechov, a preto potrebujeme vlastný jazyk. Český jazyk nám vypomáhal, ale keď sa chceme osamostatniť potrebujeme vlastný. Aj keď duchovná strana dlho spala, teraz sa už prebrala…
„Náuka reči slovenskej“ – rozoberá tu hláskovanie, morfológiu, syntax a prevopis.
„O národních písních a pověstech slovanských“ – napísal to po česky, počas pobytu v Prahe. Podľa Štúra Slovania v budúcnosti ? poéziu, ktorej prameňom je ľudová slovesnosť, pretože v nej víťazí láska a obetavosť za vlastný národ. Odsudzoval západoeurópsky subjektivizmus a individualizmus.
„Slovanstvo a svet budúcnosti“ – napísal v nemeckom jazyku po revolúcií. V tomto diele vyjadruje myšlienku, že slovanské národy oslobodí cárske Rusko. K tejto myšlienke došiel ovplyvnený potlačením revolúcie. V diele kritizoval Rakúsku ríšu a veril v jej rozpad.
Slovania sa prejavujú povesťami, Indovia chrámami, Peržania svetskými knihami, Egypťania pyramídami a labyrintmi, Gréci prekrásnymi sochami, Románi maľbou, Germáni hudbou.