V roku 1912 ho zvolili za člena Kisfaludyho literárnej spoločnosti v Budapešti a v roku 1913 za člena Českej akadémie vied a umení v Prahe. Svoje veľké vzory vidí v tvorbe Petőfiho a Aranya. Už koncom roku 1868 vlastným nákladom a za redakcie Viliama Paulinyho-Tótha vydali tlačou útly zväzok veršov pod názvom Básnické prviesenky Jozefa Zbranského. Osvedčil nimi svoje národné povedomie a prihlásil sa k jeho duchovným tradíciám. Na právnickej akadémii v Prešove sa stretáva s Kolomanom Bansellom, s ktorým organizuje literárne podujatie, ktorému chcú dať charakter generačného vystúpenia. Na jar 1871 vychádza ich pričinením almanach Napred. Je to prvý spoločný zborník literárnych prác mladej nastupujúcej generácie, ktorý na Slovensku vyšiel od čias Štúrovcov. P.O.Hviezdoslav v ňom publikoval okrem drámy Otčim štrnásť lyrických básní. Ich myšlienková skladba siaha od vyslovenia ľúbostnej túžby cz vyznávanie národného povedomia až po všeľudské problémy.
V ďalších rokoch dostávajú jeho životné a literárne osudy prudký spád. Roku 1874 musí z Dolného Kubína odísť za verejný prejav proti národnostnému útlaku a za slobodný rozvoj slov. osvety a vzdelanosti. Krátky čas pôsobí v Námestove, ožení sa s Ilonou Novákovou, dcérou oravského evanjelického kňaza, vracia sa do DK a dostáva sa do funkcie podsudcu. Štátna služba však bráni jeho slobodnejší básnicky rozlet.
Zavŕšením jeho básnickeho vývinu je cyklus šestnástich lyrických básní Jesenné zvuky, publikovaný roku 1878 v Orle.
Lyrika veľkých cyklov:
Etapu jeho hľadajúceho lyrizmu uzatvorila zbierka Krb a vatra. Tvoria ju 3 oddiely:
- Z rodinného krbu
- Jesenské zvuky
- Spevy slobody
Autor v nej prechádza od osobných a rodinných motívov k národným a svetovým, všeľudským problémom. Väčšinu básni publikoval v časopisoch.
V almanachu Živena vychádza prvý diel cyklu Letorosty (1885) a hneď potom cyklus Sonety, ktorý obsahuje 21 zneliek. Sonety sú prvým väčším znelkovým celkom v modernej slovenčine v sylabotonickom veršovanom systéme. Letorosty sú umelecky najcennejšou zbierkou slovenskej poézie, pre ktorú je príznačná veršovaná pestrosť a strofická rozmanitosť.
V nasledzujúcom cykle básní Žalmy a hymny formou biblického „žalmu“ chcel umocniť naliehavosť svojich aktuálnych výziev i predstáv (napr. Žalmy žaloby, De profundis), no rovnako aj potvrdiť bezvýslednosť vlastného úsilia poznať tajomné cesty osudu.
Prírodná lyrika prevláda v ďalších dvoch cykloch Prechádzky jarom, Prechádzky letom. Dôverný kontakt s prírodou, ktorá je pre neho druhým širším domovom, mu pomáha preklenúť rozpory, harmonizovať ich. Kým cyklus Prechádzky jarom je osobnejší (protiklad stárnuceho básnika – mladej prírody), v Prechádzkach letom privátna (osobná) problematika ustupuje do úzadia a básnik vidí predovšetkým ducha (človeka) ako organickú časť toho, čo je, čo trvá ako hodnota stála, večná, nezničiteľná, t.j. prírody.
Ďalším veľkým lyrickým cyklom sú Stesky. Jeho lyrika veľkých cyklov kulminuje dielom Dozvuky. Cyklom Krvavé sonety reagoval na vypuknutie svetovej vojny. Obsahuje 32 zneliek (sonetov).
Sonety – v istom zmysle prehodnocuje svoj vlastný prístup k chápaniu poézie ako niečoho božského (poézia „je sama o sebe božstvo“). Básnik si definitívne uvedomuje nemožnosť úplného odpútania sa od reality pozemského sveta, pretože v ňom nachádza príliš mnoho zlého. Odvodzuje z toho pre vlastný lyrický subjekt prísny mravný zákon boja so „zlobou a nenávisťou“, ktorá v tomto svete vládne. Je to podklad pre jeho humanistickú orientáciu, spojený s hľadaním pravdy v rozporoch reálneho sveta a spoločnosti.
Letorosty – úvodná báseň tohto cyklu zhŕňa zásady básnikovej tvorby. Zdrojom básnika je úprimnosť duše. Jeho cieľ je daný tým, čo sa neprieči prírode a prirodzenosti. V druhom dieli Letorostov vyjadruje svoju nespokojnosť s tým, že jeho poézia zostáva akoby bez ozveny. Celý cyklus uzatvára spomienkovými básňami na matku (Priadka) a otca (Roľník).
Stesky – vychádza z vedomia básnika, že už prekročil zenit života, že prichádza čas na úvahy o vykonanom diele. Básnikovo pociťovanie rozloženosti prehlbuje jeho osamelosť. Osobitne silnou básňou v tomto cykle je báseň Slovenský prometej – či možný je ?, v ktorej vyrcholí protikladnosť medzi básnikom a spoločnosťou i jeho vlastná vnútorná „rozorvanosť“ premieňa sa na obraz slovenského Prométea. Je pribitý „našsky na Kaukaze“ a trpí „za svoje a svojich viny“.
Dozvuky – v závere sa pokúša naznačiť budúci obraz sveta, ktorý je zásadne protichodný prítomnému svetu, obklopujúcom básnika. Vyníma sa tu báseň Nie, slovenského dávno od poetu…, v ktorej jednoznačne zdôrazňuje svoju prvoradú úlohu: službu ľudu. Tá mu nedovolí urobiť si z lýry nástroj na „čisté“ umenie.
Krvavé sonety – sú prejavom básnikovho rozhorčenia nad vojnou a jej bezvýhradnom odsúdení, pokusom o morálnu a spoločenskú analýzu tohto javu. Verše sonetov napĺňa aj básnikova osobná bolesť, ba až zúfalstvo nad vedomím, koľko zla, biedy a ťažkostí prináša ľuďom vojna. Tieto pocity sa usiluje premôcť trpkoi iróniou nad panujúcim spoločenským poriadkom
Epika:
Veľké skladby:
- Hájnikova žena – prvá veľká epická skladba
- Ežo Vlkolinský – epos
- Gábor Vlkolinský – epos
Menšie básnické poviedky (utváral z nich navzájom súvisiace a doplňujúce sa obrazy predovšetkým zo života dedinského ľudu):
- Poludienok
- Večera
Básne s biblickou tematikou:
- Agar
- Ráchel
- Kain
- Vianoce
- Sen Šalamúnov
Kratšia epika:
- Zuzanka Hraškovie
- Na Luciu
- Deje Eža Vlkolinského a Gábora Vlkolinského prebiehajú takmer paralelne. Viaceré postavy Eža Vlkolinského prechádzajú aj do Gábora Vlkolinského, iba v inom dejovom začlenení. Obidve diela predstavujú umeleckú rodinnú kroniku. Ukazujú objektívny vývoj smerujúci k naplneniu idey rovnosti (zlúčenie zemianstva a sedliactva).
Hájnikova žena – Básnik vložil do vlastného epického príbehu taký dejový konflikt, ktorý mal zovšeobecňujúci spoločenský význam. Idea epického básnického diela vteľuje do postáv – obrazov konkrétnych živých charakterov, do ich jedinečného, neopakovateľného životného osudu. Tragický konflikt osnoval na pokusoch mladého Artuša Villáínihy zviesť Hanku Čajkovú, ženu hájnika Miška. Tá ho nakoniec v sebaobrane zabije a zošalie z toho. Miško vezme vinu na seba, ale po jej pravdivej výpovedi ho súd oslobodí. Hankino pomätenie pominie, keď sa jej narodí dieťa.
Dej sa dramaticky stupňuje. Epické časti sa striedajú s lyrickými, v diele sú čarovné opisy prírody vo všetkých ročných obdobiach. Okrem hlavných postáv sú tu aj epizodické postavy. Odlišujú sa precíznou kresbou charakteru.
Ežo Vlkolinský a Gábor Vlkolinský tvoria jeden celok. Materiál pre ne čerpal zo spomienok na život, aký vídal kedysi vo svojom rodisku, preto „Vlkolín“ je vlastne iba krycím pomenovaním Vyšného Kubína.
Ežo Vlkolínsky hlavnú problematiku tvorí spor zemianskej matky Estery so synom Ežom, ktorý si chce zobrať za ženu sedliacke dievča Žofku Bockovú. Matka ho síce vydedí, no prichýli ho ešte pyšnejší zeman Eliáš. Ten naprotiveň švagrinej vystrojí synovcovi veľkú svadbu, na ktorej sa naplno prejavuje rozpor medzi jej zemianskou a sedliackou časťou. Záver skladby smeruje k uzmierneniu matky so synom zásluhou vnúčaťa Benka v scéne.
Gábor Vlkolínsky – prichádza k rovnakému záveru iným spôsobom. Jeho osou je postupný hospodársky i morálny úpadok poprednej zemianskej rodiny Šimona Vlkolínskeho. Gábor po tom, čo sa jeho súrodenci rozleteli po svete a jeho rodičia prepadli vášni alkoholu, zostáva so svojím zemianstvom celkom sám, odmieta ho aj dievča, ktoré mu sľúbili. Vtedy mu Ežo poradí, aby sa priženil k Blažkovcom, teda do sedliackej rodiny.
V menších epických skladbách sa obracia k životu oravského roľníckeho ľudu. Ako základné umelecké postupy využíva charakterovú drobnokresbu a jednoduchý poviedkový sujet (Bútora a Čútora), alebo ide len o jednoduchú črtu, obrázok bez pevnejšieho dejového podkladu (Na obchôdzke, V žatve). Nechýba tu ani jemné, láskavé a humorné podfarbenie. Problematika majetkových vzťahov, ktoré narúšajú vzájomné ľudské spolužitie je v dielach Poludnienok, Večera a Prvý záprah.
Do jeho epiky patria aj „biblické básne“, teda básne s biblickými látkami so zjavnejšou alebo menej nápadnou aktualizáciou a alegorizáciou. Prvou je báseň Agar, kde osudy matky Agar a jej syna Izmaela, vyhnaných krutou Sárou z Abrahámovho domu, pripomínajú postavenie Slovenska v Uhorsku.
Ďalšie:
- Ráchel – spracúva tu motívy vyvrazdenia betlehemských detí Herodesom
- Kain
- Vianoce – načrtáva tu históriu ľudstva a hľadá zmysel jeho dejinného vývinu
- Sen Šalamúnov
Do kratšej epiky patria epické skladby:
- U kaplice
- Anča
- Zuzanka Hraškovie
- Na Luciu
Balady sú realisticko koncipované a namiesto individuálnej osudovosti sa v nich dostáva do popredia sociálny konflikt. Neskôr sa pôvodná žánrová baladickosť kratšej epiky zotrela a pod toto označenie zahŕňal skladby (neraz značne rozsiahle) s roľníckou tematikou (Oráč a kosec) a historickou tématikou (Rastislav, Pribina, Ľútosť, Svätoplukova). Spracoval aj niekoľko povesťových látok (napri. Jánošíková stupaj) a fantastických námetov (Pomsta mŕtvych, Topeľki a iné).
Dráma:
Jeho hry:
- Vzhledanie
- Pomsta
- Otčim
Ozajstný vrchol: tragédia Herodes a Herodias. V tvorbe drámy ho ovplyvnil Shakespeare.
Herodes a Herodias – inšpiroval sa dejinami židovského národa s Bibliou. Dramatický konflikt je založený na mravných a spoločenským pomeroch a to zo života Herodesa Antipa, ktorý za cisára Tiloéria vládol nad ¼ rímskej provincie Palestíny a Herodiady , ktorá bola jeho manželkou. V postave Herodesa zobrazil typ nadutého a krutého vládcu, ktorému ide iba o upevnenie moci. V Herodiade zobrazil vhodnú partnerku pre Herodiasa, ktorá ženskou prefíkanosťou mu pomáha k dosiahnutiu jeho cieľov. Jochanon – Ján Krstiteľ je na jednej strane hlásateľom nového kresťanského náboženstva a na druhej strane je neúprosným kritikom života vyšších spoločenských vrstiev, cis.tyranov a vládcov.. Jochanan to zaplatí životom, Herodes však neujde zaslúženému trestu. Vo vojne ho porazí arabský kráľ Avetas, ktorý sa tak pomstí za pohanenie svojej dcéry Tamary, ktorá bol zákonitou manželkou Herodesa. Rím si vyberie nového vládcu a Herodes s Herodiadou musia odísť do vyhnanstva. Dráma je dosť zaľudnená (veľa postáv) a to z ľudového prostredia, ako aj z kráľovského dvora. Má 5 dejstiev a podľa Shakespearovho vzoru je napísaná veršom a to je stopový jambický verš – BLANK VERS.
Hviezdoslav sa venoval aj prekladom. Prekladal Shakespeara, Aranyho, Goetheho, Shillera, Mickiewicza, Puškina, Petőfiho a i. Prekladu sa venoval preto, lebo chcel povýšiť slovenčinu ako básnický jazyk, ktorý môže konkurovať ostatným.
Vo svojej ttorbe zobrazuje svoj osobný svet, ako aj národný a to v individuálnej a národnej rovine.