Humanizmus a renesancia

(14. – 17. storočie)

Toto obdobie sa vyznačovala významnými geografickými objavmi nových krajín a kontinentov (napr. Ameriky r. 1492), vedeckými objavmi ( heliocentrický názor Poliaka Mikuláša Kopernika a Taliana Galilea Galileiho o Zemi ako o planéte Slnka), vynález kompasu, strelných zbraní a kníhtlače (Nemec Ján Gutenberg). Rozvíjal sa priemysel a sním nová trieda – meštianstvo – najskôr v Taliansku a postupne i v celej Európe.

S rozvojom vedy, techniky a priemyslu sa šírilo aj nové myšlienkové a umelecké hnutie humanizmus (z lat. humanus – ľudský) a renesancia (z franc. reanisance – obroda, znovuzrodenie). Cieľom tohto hnutia bolo obrodenie človeka v duchu antických predstáv a ideálov a obroda, znovuzrodenie antiky. Humanistická a renesančná ideológia sa od záhrobného nadpozemského života obracala k svetskému pozemskému hnutiu. Za najdôležitejšie považovala právo človeka na prirodzené, šťastné prežívanie života, lásku k prírode, úctu k rozumu (racionalizmus), zmyslové poznanie (senzualizmus) a význam jednotlivca (individualizmus).

Čítať ďalej

Talianska literatúra

- poézia – najväčším básnikom bol Dante Alighieri (1265 – 1321)

- epika – najveľkolepejšie dielo – epická báseň Božská komédia (zač. 14. stor.) – má sto spevov a zobrazuje základné problémy stredovekého človeka. Básnikova duša putuje záhrobím. V pekle ho sprevádza básnik Vergílius. Tu trpia hriešnici pre svoje vášne i zločiny. Prechádzajú do Očistca, ktorý je prechodom k radosti z neba. Rajom sprevádza Danteho jeho milá Beatrice. Skladba má niekoľko významov. Danteho duša predstavuje zlé ľudstvo, Vergílius rozum a Beatrice náboženstvo, nadpozemskú dokonalosť. Dante kráča záhrobím ako vášnivý bojovník za právo a spravodlivosť.

Čítať ďalej

(1500 – 1650)

Nástup slovenskej humanistickej a renesančnej literatúry sprevádzali pohnuté časy tureckých vpádov, presadzovanie reformácie, boje medzi jej zástancami a odporcami a protihabsburské povstania Bóckaya a Betlema. Neveľmi silná a meštianska vrstva ešte nedokázala výrazne rozvinúť humanizmus a renesanciu a vhodným prostredím boli iba šľachtické a cirkevné kruhy. Strediskom nového talianskeho i európskeho myšlienkového a umeleckého hnutia bol kráľovský dvor Mateja Korvína, panovníka, ktorý založil v Bratislave univerzitu Academia Istropolitana (1465). Na charakter nášho humanizmu vplývala aj česká a viedenská univerzita a reformácia. Školstvo poskytovalo dobrú pôdu pre latinský literárny humanizmus. Napodobňovali sa antickí autori a vypracúvali rôzne aktuálne témy, prevažne príležitostného charakteru. Príležitostné humanistické básne gratulujú k sviatkom a výročiam, oslavujú úspechy a vyjadrujú sústrasť pri úmrtí. Adresátmi bývali priatelia, príbuzní, ale aj cisári a grófi, ktorým bol básnik zaviazaný. Chcel na seba upútať pozornosť, ukázal sa ako vzdelanec, vzorný občan, ktorému leží na srdci spoločenské dobro. V humanizme sa už rodí zmysel pre konkrétnu individualitu. V príležitostnej poézii sa stretávame s početnosťou, väčšinou priemernou tvorbou. Nad priemer vynikli len niektorí básnici: Ján Filický a Ján Bocatius.

Čítať ďalej