Osvietenstvo

V literatúre a umení sa začalo rozvíjať 18. storočí najmä vo Francúzsku a Anglicku. Toto hnutie sa zakladalo na dôvere v rozum a na pravde, ktorá sa dá poznávať buď rozumom, alebo skúsenosťou (empíriou). Osvietenstvo bolo protikladom proti feudálnemu vládnemu poriadku a cirkvi. Postavilo sa proti predsudkom a poverám, presadzovalo slobodu myslenia a presvedčenia. Zdôrazňovalo, že ľudia sú si od prírody rovní. Tieto myšlienky presadzovala meštianska šľachta ako aj časť aristokracie a niektorí panovníci, ktorí osvietenstvo využívali na modernizáciu štátu a hospodárstva. Základným znakom osvietenstva bola vzájomná súhra (zhoda) medzi rozumom a citom. V osvietenstve sa rozvinuli dve estetické koncepcie:

  1. staršia koncepcia, do ktorej prenikali prvky klasicizmu (zdôrazňovala racionálny prvok, čiže rozum a rozvahu)
  2. novšia koncepcia, s prvkami preromantizmu (vyzdvihovala individuálnosť, ľudský cit a inštinkt)

Najvýznamnejší predstavitelia: Charles – Louis de Montesquien, Jean – Jacques Rouseau, Denis Diderot a skupina encyklopedistov.
Táto skupina encyklopedistov na podnet Denisa Diderota vydala Encyklopédia. Väčšinu vytvoril sám Diderot, uplatnil tu poznatky z rôznych vedných odborov, filozofie a remesiel. Kvôli nej bol prenasledovaný. Mala 35 zväzkov a vychádzala 14 rokov.

Anglická osvietenecká literatúra

Daniel Defoe – dielo Robinson Crusoe (román)
Joanthan Swift – dielo Gulliverove cesty.
Tieto dve diela plnili výchovný charakter a slúžili ako osveta.

Francúzska osvietenecká literatúra

Významný predstaviteľ:
Voltaire – vlastné meno Francois – Marie Arouet. Jeho dielo: Candide alebo optimizmus – filozofická poviedka, v ktorej pomocou satiry kritizuje módne a lacné učenie o Božej prozreteľnosti. Satiricky poukazuje na to, že všetko zlo je na niečo dobré. Je zostavené z rôznych príhod, skúseností a putovania hlavného hrdinu. v týchto príbehoch odhaľuje pravú podstatu lúpežných vojen, zneužívanie domorodcov v koloniálnych krajinách, bezcharakternosť a intrigy francúzskeho súdu, povery a útlak katolíckej cirkvi, panovačnosť moci. Základ svojej moci postavil na filozofickom hľadaní zla. Ďalšie dielo – poviedka: Prostáčik – hrdinom je naivný Huron, ktorý pozerá na svet dôverčivým pohľadom.

V českej literatúre sa vedci usilovali dokázať svojbytnosť a starobylosť českého národa.
Predstavitelia:

Josef Dobrovský – zaoberal sa českými dejinami, českou literatúrou a českým jazykom. Napísal: Dějiny českého jazyka a literatúry, Německo – Český slovník, Základy jazyka Staroslovenského, Zevrubná mluvnice českého jazyka.

Josef Jungman – napísal prvú českú príručku politiky Slovesnosť. Opiera sa tu o klasicistické delenie žánrov a mala vplyv na básnickú generáciu 20 – tich rokov 19. storočia. Jeho najvýznamnejšie dielo: Slovník česko-německý, ktorý sa stal základom českého jazyka.

Václav Kramerius – novinár, kníhkupec a vydavateľ. Vydával diela českej literatúry (učebnice, noviny, kalendáre).

České divadlo malo hlavnú úlohu, a to šíriť český jazyk, české dejiny a kultúru, avšak na javisku sa hrali aj hry svetových klasikov (Shakespeara a Schillera).

Slovenskú literatúru sprevádza zápas o zvládnutie vlastných vnútorných problémov, ale aj zápas s pretrvávajúcou vonkajšou nerozvitosťou spoločenských foriem literárneho života. V posledných dvoch desaťročiach 18. storočia však nastáva výrazné uvoľnenie tvorivosti slovenskej literatúry, ktorá vstupuje do obdobia tzv. novodobých dejín. Najdôležitejšou úlohou v slovenskom národnom obrodení bola integrácia slovenskej literatúry a kultúry na základe jednotnej národnej myšlienky, v rámci širších integračných procesov, dotýkajúcich sa Slovákov ako národa. Z tohto hľadiska môžme vyčleniť štyri fázy slovenského národného obrodenia.

Prvé obdobie národného obrodenia sa začína rokom 1780 a trvá do roku 1820. Na Slovensku v tomto období prevládajú dve vierovyznania – katolícke a evanjelické. Ich ciele smerovali k národnozjednocovaciemu procesu. Prvý raz zaznamenávame aktivitu, ktorá obsiahla celé Slovensko aj všetky spoločenské skupiny. U bernolákovcov (predstavujúcich katolícke duchovenstvo) sa ňou stáva kodifikácia (uzákonenie) slovenčiny, ktorá umožňovala priblíženie osvety u nižších vrstiev spoločnosti. Ich dielom je aj založenie a činnosť Slovenského učeného tovarišstva.

Čítať ďalej

Do tejto poézia sa dostávajú črty klasicizmu. Hlavní predstavitelia:

Juraj Rohoň – dielo Kratochvílne zpěvy pro mládež rolníckou – didaktické verše

Augustín Doležal – dielo Pamětná celému světu tragédia. Pomocou rozhovoru medzi Adamom a Evou a ich synom Sélom poukazuje a chce zmieriť náboženstvo s rozumom. Je to didakticko – reflexívna skladba.

Bohuslav Tablic – dielo – Poezye – štvorzväzkové dielo, ktoré obsahuje básne a literárne štúdie. Každý zväzok je rozdelený na: literárnohistorickú časť, pôvodnú tvorbu a prekladovú tvorbu. Zaoberal sa aj teóriou literatúry. Do slovenčiny preložil dielo Nicolasa Bouileau – Despéauxa (Básnické umenie) a dal mu názov Umění básniřské.

Pavol Jozef Šafárik

(1795 – 1861)

Narodil sa v Gobeliarove na Gemeri. Študoval v Rožňave, v Dobšinej a v Kežmarku, kde vydal svoju prvú literárnu prózu, zbierku básní Tatranská Múza s lyrou slovanská. Teológiu vyštudoval v Jene. Venoval sa dejepisu, filozofii, prírodným vedám a hvezdárstvu. Pôsobil ako profesor na pravoslávnom gymnáziu v Novom Sade v Srbsku, od roku 1833 ako cenzor a riaditeľ Univerzitnej knižnice v Prahe. Pochovaný je na pražskom cintoríne. Šafárik začal svoju literárnu činnosť poéziou, neskôr sa podujal ľudovou piesňou oživiť umelú literatúru. V roku 1823 vydal spolu s Kollárom a Benediktom zbierku ľudových piesní Písně světské lidu slovenského v Uhžích. Šafárik potom od folklóru prešiel na štúdium dejín slovanských literatúr a po nemecky napísal Dejiny slovanskej reči a literatúry všetkých nárečí (1826). V Prahe vydal slávne dielo o slovanskej minulosti Slovanské starožitnosti (1837) a Slovanský národopis (1892) o slovanskej súčasnosti. Najrozsiahlejším a najzávažnejším jeho dielom sú Slovanské starožitnosti. Sleduje v nich osudy Slovanov do konca 18. storočia (do prijatia kresťanstva). Jeho zámerom bolo dokázať, že Slovania majú indoeurópsky pôvod, sú “prabydlitelé Európy”, a že popri Grékoch, Rimanoch a Germánoch sú spolutvorcami európskej kultúry. Šafárik určil hranice slovanského osídlenia a opísal najstaršie slovanské dejiny a kultúru. Dielo vyšlo v preklade z češtiny v mnohých jazykoch. Dejiny slovanskej reči a literatúry sú učebnicou i prácou encyklopedického charakteru, ktorá informovala o jazykoch a literatúrach slovanských národov od najstarších čias až po autorovu prítomnosť. Týmto spisom reagoval na podceňovanie slovanských národov, ich kultúry i jazyka a chcel v duchu ideí národného obrodenia vplývať na orientáciu mladej generácie. Samostatnú kapitolu venoval slovenčine a slovenskej literatúre. Malo ohlas v cudzine. Myšlienka slovanskej vzájomnosti bola pre všetkých obrodencov veľkou posilou. Šafárika aj Kollára zaraďujeme do slovenského i českého konketu.

Čítať ďalej