Spoločenská situácia: Rakúsko-Uhorsko, pričom Uhorsko je hospodársky zaostalé. Kríza feudalizmu.
vznikajú živelné sedliacke vzbury
na čelo revolučného hnutia sa dostáva stredná šľachta a zemianstvo, ktorá bojuje proti Viedni a za samostatnosť Uhorska
na čelo hnutia sa postavil Lajos Kossuth

hnutie malo národno-oslobodzovací charakter, pod vplyvom čoho sa začal rozvíjať nacionalizmus a násilná maďarizácia
slovenské národné hnutie bolo pod útlakom, a to maďarským, čiže národnostným a rakúskym, čiže hospodárskym
v 30-tich rokoch dochádza k formovaniu štúrovskej školy a to v Bratislave → rozvoj politický aktivít

1829 vzniká Spoločnosť česko-slovanská. Vznikla na bratislavskom lýceu a založil ju Samo Chalupka a Karol Štúr. Bola študenstkým samovzdelávacím spolkom, ktorý po príchode Ľ. Štúra zmenil svoj program na národné a politické otázky. Zaniklo r. 1837 bola zakázaná za slobodomyseľné názory mládeže. Členovia spoločnosti začali pracovať na Katedre reči a literatúry česko-slovenskej, ktorej vedúcim bol profesor Jozef Palkovič a jeho zástupcom bol Ľudovít Štúr.
Ľudovít Štúra však v roku 1843 z katedry odvolali kvôli jeho vlasteneckej činnosti a s ním odišli aj jeho stúpenci z Bratislavy do Levoče. Reakciou na tento odchod je báseň Janka Kráľa „Duma bratislavská“

24.4.1836 – vychádzka na Devín, ktorá sa uskutočnila v tajnosti. Tam prijali Štúrovci symbolické slovanské mená, a to Štúr Velislav, Hurban Miloslav

Národný a politický program Štúrovcov
na 1. mieste je otázka sposovného jazyka
snažili sa vytvoriť jazyk vhodný pre katolíkov a evanjelikov. Tento jazyk, bol vytvorený na základe stredoslovenského nárečia a mal fonetický pravopis
k dohode o uzákonení došlo v roku 1843 na Hurbanovej fare v Hlbokom, kde sa dohodli Štúr, Hurban, Hodža
prvé diela napísané v spisovnej slovenčine: Janko Kráľ – „Duma bratislavská“, Ján Hollý – almanach „Nitra“
proti uzákoneniu spisovnej slovenčiny bol Ján Kollár. Svoje názory vyjadril v diele „Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky.“ Na túto prácu reagoval Ľ.Štúr s článkom Hlas proti hlasom a Hodža knihou „Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo“.

Literatúra
prevažuje láska k vlasti nad osobnými citmi
do popredia sa dostáva slovanský humanizmus a ľudová slovesnosť
hlavný literárny druh: lyrika. Vznikajú v nej nové žánre: duma, krakoviak, ponášky na ľudovú pieseň a balady.

autori z ľudových piesní preberali: veršovú stavbu, obrazy, trópy a námety
epika: vzniká veršovaná epika, ktorá obsahuje lyricko-reflexívne prvky, historické povesti a kratšie prózy zo súčasného života so satirickým tónom
dráma: v úzadí, nerozvíja sa.

V septembri 1848 bola vo Viedni vytvorená Slovenská národná rada na čele so Štúrom, Hurbanom a Hodžom. Organizovala postavenie v uhorskej šľachte. Verili, že Viedeň ich požiadavky splní. Oni ich nesplnili a potlačili revolúciu. Ministerský predseda Bach zrušil demokratické slobody a na vodcov povstania dal policajný dozor. Posledné roky Štúr prežil v Modre, kde zomrel na následky zranenia pri poľovačke.

Jeho básnická tvorba:
Dumky večerné – cyklus básní, ktoré napísal ako študent v češtine. Do popredia sa dostáva romantický smútok.

Počas revolučných rokoch sa poézii nevenoval. Po roku 1848 vydal básnickú zbierku „Spevy a piesne“. Sú v nej lyrické, epické a elegické básne. Do popredia sa tu dostáva rodný kraj, strata blízkych, strata ideálov z mladosti.

Jeho jazykovedné diela:
„Nárečja slovenskuo alebo potreba písanja v tomto nárečí“ – vyslovil tu, že za samostatný národ možno považovať ten celok, ktorý má samostatnú jazykovú, duchovnú a materiálnu svojbytnosť.
Ako kmeň je slovenský ľud odlišný od Čechov, a preto potrebujeme vlastný jazyk. Český jazyk nám vypomáhal, ale keď sa chceme osamostatniť potrebujeme vlastný. Aj keď duchovná strana dlho spala, teraz sa už prebrala…

„Náuka reči slovenskej“ – rozoberá tu hláskovanie, morfológiu, syntax a prevopis.

„O národních písních a pověstech slovanských“ – napísal to po česky, počas pobytu v Prahe. Podľa Štúra Slovania v budúcnosti ? poéziu, ktorej prameňom je ľudová slovesnosť, pretože v nej víťazí láska a obetavosť za vlastný národ. Odsudzoval západoeurópsky subjektivizmus a individualizmus.

„Slovanstvo a svet budúcnosti“ – napísal v nemeckom jazyku po revolúcií. V tomto diele vyjadruje myšlienku, že slovanské národy oslobodí cárske Rusko. K tejto myšlienke došiel ovplyvnený potlačením revolúcie. V diele kritizoval Rakúsku ríšu a veril v jej rozpad.
Slovania sa prejavujú povesťami, Indovia chrámami, Peržania svetskými knihami, Egypťania pyramídami a labyrintmi, Gréci prekrásnymi sochami, Románi maľbou, Germáni hudbou.

Jeho tvorbu ovplyvnila:
jánošikovská tématika
téma protitureckých bojov
motívy danej minulosti Slovákov.

1. Jánošikovká tématika – diela:
   Likavský väzeň – v básni zobrazuje uväzneného Jánošíka, ktorý uvažuje o svojom osude, verí, že sa mu podarí dostať na slobodu a zhromaždiť naspäť svoju družinu. Hrdinu zaraďuje do kolektívu a neidealizuje ho. Často využíva vo svojich básňach motív vatry = symbol slobody pre ľud. Pri tvorbe básne využíva monumentalizmus (= lokalizovanie básne do súvislosti s nejakým statickým úkazom-hrad, rieka, hora).

   Junák – Jánošík a jeho hôrni chlapci v ňom bojujú proti moci pánov a hoci proti presile všetci padnú, autor verí v obnovu jánošikovho odboja.

   Kráľohoľská – opisuje tu jánošikovskú skupinu, ktorá sa rozrastá v bojovníkov za národnú slobodu.

2. Téma protitureckých bojov – diela:
   Boj pri Jelšave
   Turčín Poničan – veršovaná povesť. Je to dráma slovenskej ženy, ktorú poturčenec, kedysi
   unesený zo Slovenska, odvlečie do otroctva. Matka unesená s ňou spozná vlastného syna a on ju žiada, aby ostali s vnúčatmi. Ona však odmieta žiť v prepychu a chce sa vrátiť. Láska k vlasti tu víťazí nad bohatstvom, princíp pospolitosti k slovenskému ľudu nad materskými citmi.
   Branko – veršovaná povesť. Je to o zvolenskom zbojníkovi–bojovníkovi za práva ľudu proti pánom
3. Motívy dávnej minulosti Slovákov dielo:
   Mor ho! – hrdinská epická báseň. Historicky námet z čias rímskeho panstva. V roku 358 vládol cisár Constantinus, ktorý vtrhol do Panónie, aby si podmanil kmene Lemiakov. Lemiakov považoval Chalupka za Slovákov a priradil mu všetky ideálne vlastnosti. Dej je lokalizovaný na hranice vlasti v okolí Dunaja pod pevným hradom. Tu prichádzajú slovenskí junáci k pyšnému cisárovi s mierovým posolstvom. Cisár neuznáva ich slobodu a vyhlasuje ich za otrokov. Cisár a jeho vojsko museli čeliť nebojácnej slovanskej odvete a hoci bol nepriateľ v presile, aj tak udatne bojovali, hoci umierajú, morálne víťazia. V závere si zahanbený cisár prezerá svoje padnuté vojsko. Hrdina je kolektívny → slovenskí junáci = slovenský ľud. Chalupka odsudzoval podmaňovanie u malých národov a zdôrazňoval rovnosť človeka s človekom, národa s národom. Báseň je dynamická, plná napätia, využíva lyrické skratky v rámci zdĺhavého opisu. Využíva tu figúry a trópy → hyperbolu, zveličenie, symbol, prirovnanie a zvukomaľbu. Využíva 13-slabičný sylabický verš.

Neskôr pôsobil ako evanjelický farár. Na revolúcii 1848 – 1849 sa priamo nezúčastnil, no bol považovaný za prívrženca revolúcie → za to bol vo väzení, kde napísal báseň Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti. Jeho najvýznamnejšími dielami bol básnicke skladby: Marína a Detvan.

Básnicka skladba Marína
V tejto básnickej skladbe sa vyrovnáva so svojím ľúbostným citom. Je to lyricko-epická skladba, ktorá je rozdelená na 2 časti. Prvá časť zobrazuje nešťastnú lásku k Márii Pištovej. Táto časť je lyricko-epická. Druhá časť je reflexívno-symbolická. V tejto časti láska je nadosobná a má spoločenský charakter. V tejto básnickej skladbe zobrazuje svoj ideál krásy, čo je Marína. Postupne prelína lásku k žene s láskou k národu. Nešťastie vo svojej láske k Maríne zobrazuje cez pokušiteľa, ktorý vystupuje najprv v podobe motýľa a neskôr mátohy. Ľúbostný cit stotožňuje s mladosťou, kde nezobrazuje mladosť tela, ale mladosť ducha (duše), ktorým pomôže človeku uskutočniť jeho ideály. Záver skladby nie je tragický, je spomienkou na lásku, ktorá sa pre neho neskončí.
Kompozícia Maríny: každý spev má 10-veršové strofy. Jazyk obsahuje hovorové aj knižné prvky. Je narušená intonácia. Využíva poetizmy (krásnomladá, veľkocitná), antonymá, paradoxy, oxymorá (oheň-chladný), personifikácia, atď…

1 až 2 spev – prelínanie krajiny a Maríny, 41 spev opisuje Marínu a prečo sa jej nechce zrieknúť, 72 až 73 spev opisuje krásu slov. Prechádza od lásky k Maríne k láske k Slovensku. 184 až 185 spev opisuje mladosť, 291 spev spomína na lásku.

Básnicka skladba Detvan – je to lyricko-epická skladba. Má 5 spevov: Martin, Družina, Slatinský jarmok, Vohľady, Lapačka.

Martin je dedinský mládenec, spravodlivý, ľúbiaci, čestný, priamy, ktorý bojuje proti zlu a zastáva sa utláčaných. Autor stotožňuje Martina a Elenu so slovenským ľudom. Jednotlivé spevy na seba nadväzujú z hľadiska času. Uplatňuje sa tu 10-veršová stopa.
1.spev Martin – autor tu opisuje Poľanu, radosť ľudí a prírodu. Zoznamuje sa tu s Martinom Hudcom.
2.spev Družina – úvaha o ľudovom umení a o viere v lepšie časy (budúcnosť).
3.spev Slatinský jarmok – priznanie Martina kráľovi.
4.spev Vohľady – autor zobrazuje Elenu ako ideál slovenskej ženy.
5.spev Lapačka – Martin prisahá vernosť kráľovi. Verbuje na vojnu. Chce si nechať slovenské zvyky.

Napísal aj krátku:
lyrickú básen Nehaňte ľud môj – v tejto básni zobrazoval predrevolučnú dobu.
lyricko-epická báseň Milica – zastáva v nej slovanskú ideu
epickú báseň Gróf Mikuláš Šubič Zrínsky na Sihoti – s námetom srbsko-tureckých bojov.

Po revolučnom období sa odmlčal, do literatúry vstúpil až reakciou na Memorandové zhromaždenie roku 1867 básňami Svätomartiniáda, Lipa cyrilo-metodejská, Čo vy za nič nemáte nás – revolučná báseň.

Pod vplyvom neúspechu revolúcie napísal báseň Šahy, kde sa pozadí vlastného osudu revolucionára zobrazuje neúspech revolúcie a svoj pobyt vo väzení. Vidí tmavú budúcnosť a neočakáva lepší osud svojho národa. Vo svojich baladách zobrazoval mladých ľudí a ich pocity, ktorí sa postavili proti svetu a boli odhodlaní priniesť i tie najväčšie obete. Námety čerpal z ľudovej slovesnosti, podobne ako Kollár v Národných spievankách. Balady sú obrazom mravného zmýšľania a cítenia ľudu. Vyúžíva ľudový jazyk, prirovnania, gradáciu, príslovia a porekadlá. V baladách rieši mravný konflikt.

Najvýznamnejšie balady:
Zverbovaný
Povesť
Skamenelý – rozoberá tu neveru milého a porušenie prísahy
Kríž a čiapka
Bezbožné dietky – rozoberá tu používanie diabolskej moci a čarov, ktorými si dievky chceli získať ženíchov.

Najvýznamnejšie sociálne balady:
Pán v tŕni – v tejto balade kráľ vyjdruje obžalobu všetkým, čo zdierajú ľudí
Kvet – nárek dievčaťa, ktorého matka nasilu vydala za bohatého vdovca.

Jeho najvýznamnejšia balada:
Zakliata panna vo Váhu a divný Janko – rozdelená na 2 časti:
1. časť – zobrazuje lyrický obraz svojho vnútra, pričom nenachádza nikde pokoj. Vzniká tu kontrast medzi smútkom duše a idylickým obrazom prírody. V závere sa príroda stotožňuje s vnútrom básnika, pričom príroda vystupuje ako tajuplná a tmavá, z čoho vyplýva, že dej sa odohráva v noci. Lyrický hrdina je v prvej osobe, pričom vystupuje ako baladická postava divného Janka, ktorý sa rozhodne oslobodiť zakliatu pannu.
2. časť – lyricko-epická. Baladický príbeh. Janko sa vyberie z domu do temnej noci, uvidí zakliatu pannu uprostred Váhu a hodí sa za ňou do vody. Postava pastiera prináša správu o jeho smrti. Dielo pokračuje tancom víl s divným Jankom. Opis prírody je dynamický a využíva gradáciu. Ideovým zámerom balady je šľachetná obeť za blížneho. Janko je typický romantický hrdina, samotár, burič, hrdý mladý muž (človek), ktorý túži po plnosti svojho života, ale v zápase o jeho uskutočnenie hynie. Nechce sa z mieriť s danou situáciou. Popiera zaužívané normy, zápasí s prekážkami i za cenu sebaobetovania.

Jeho ďalšie diela:
Cyklus 70 básni – Dráma sveta – vyjadruje tu pesimistické nálady z minulosti a prítomnosti, ťažký život ľudu (Remeselník, Sedliak, Ovčiar). Tento cyklus obsahuje reflexívnu a filozofická lyriku.

Jánošikovskú tématiku spracoval v týchto dielach, ktoré vyšli pod spoločným názvom Výlomky z Jánošíka (Janko, Žobrák, Zbojnícka balada). Tieto básne napísal pred revolúciou. Verejne sa neangažoval. Napísal báseň Duma slovenská, ktorou reagoval na Memorandové zhromaždenie.

Posledné roky prežil v Zlatých Moravciach ako chudobný advokát.

Venoval sa zbieraniu povestí, piesní a hrával divadlo. Na začiatku svojej tvorby písal básne, v ktorých zobrazoval Slovensko ako zakliatu krajinu. Sú to básne:

Orol – v tejto básni slovenský ľud čaká na smelého junáka a verí v oslobodenie.

K mladosti v tejto básni odsudzuje pasivitu mládeže a burcuje ju k činnosti. Je to revolučná báseň.

Báj na Dunaji – v tejto básni predstavuje Slovensko ako zakliatu krajinu, ktorá čaká na víťaza, aby ju oslobodil. Ako symbol Slovenska využíva bielu hus s červeným zobákom.

V rámci svojich študijných pobytov študoval v Pešti zememeračstvo. Počas týchto štúdií prežil revolúciu. Napísal básne Piesne vojenské a Pochod. V týchto básňach vyzýva Slovákov do boja. Väčšiu časť svojho života prežil v Banskej Štiavnici a neskôr v Banskej Bystrici, kde aj zomrel. Po revolúcii písal balady, z ktorých najvýznamnejšie sú Žltá ľalia, Ctibor, Margita a Besná. Jeho vrcholným dielom je Smrť Jánošíkova.

Žltá ľalia – je o prerušenej manželskej prísahe, vernosti. Hoci si manželia sľúbia vernosť až za hrob, Eva sa po smrti Adama rozhodne vydať a za to je potrestaná. Adam prichádza o polnoci zo záhrobia po svoju ženu a ona mu zomiera v náručí. Balada má rýchly spád a dialógy zvyšujú napätie.

Margita a Besná – viaže sa na dve skaly z Strelčianskej doliny, medzi ktorými preteká Váh. Vychádza z povesti o vdove, ktorá svoju peknú nevlastnú dcéru zo žiarlivosti sotí z vysokej skaly do Váhu. Pod ťarchou výčitiek sa pomätie a neskôr aj ona sama na tom istom mieste skočí do Váhu.

Bottove balady sú pochmúrne a ústrednou ideou balád je víťazstvo spravodliavosti.

Literatúre sa začal venovať až po revolúcií. V 60-tich rokoch sa aktívne zúčastňoval na Memorandovom zhromaždení. Bol spoluzakladateľom Matice slovenskej v roku 1863.
Vo svojich básňach kritizoval odrodilstvo, veril v budúcnosť Slovákov a Slovanov. Jeho najvýznamnejšia báseň je Bije zvon slobody, čujte ho národy.

V prozaickej tvorbe zobrazoval aktuálne problém y spoločenského života, a to pomocou satiry, pričom jeho najvýznamnejšie diela sú cestopisné črty Prechádzka po považskom svete a besednice Korytnické poháriky. Zobrazuje tu záporné stránky spoločenského života, ako je alkoholizmus, úžerníctvo a malomeštiactvo.

Medzi jeho najvýznamnejšie satirické prózy patrí novela Od Silvestra do Troch kráľov. Hlavnou postavou je Ďorďo Šúplata. Je to starý, skúpy mládenec, ktorý hľadá bohatú nevestu, avšak ju nenachádza a tak sa rozhodne zobrať si svoju slúžku Ilonu, keď sa dozvie, že vyhrala v lotérii. Ilona medzitým predala žreb advokátovi, ktorý ho daroval ako svadobný dar slovenskému spisovateľovi Milenskému. Príbeh sa odohráva v meste Bruchoslavice, ktoré je charakteristické klebetníkmi, honbou za majetkom, pýchou a nevzdelanosťou. Autor tu presne vykresľuje negatívne a kladné postavy, pričom ku kladným postavám zaraďuje spisovateľa Milenského s Ľudmilou a k záporným Šúplatu.

V novele Hurban rieši aj spoločenské dobové problémy. Väčšina dialógu je dynamická. Novela kritizuje meštianstvo a protivníkov slovenskej idey.

Historickú tvorbu z obdobia Veľkej Moravy tvoria prózy Svatba krále Velkomoravského a Svätoplukovci. Z histórie je ovplyvnená historická povesť Olejkár z obdobia vlády Matúša Čáka. Príbeh sa odohráva v Trenčíne. Dej je založený na dojemnej láske olejkárovho pomocníka Vita a dcéry olejkára. Povesť je typická idealizáciou Matúša Čáka, zobrazuje ho ako silného, spravodlivého a cieľavedomého vládcu. Vystupuje ako uvedomelý Slovák a Slovan a jeho reč je nadnesená až patetická. Pričom postavy z ľudových vrstiev využívajú hovorovú reč, ľudové zvraty a príslovia. Povesť má znaky romantického štýlu. Základné motívy povesti sú silná vášeň, láska, intrigy, pomsta, kladné medziľudské vzťahy a víťazstvo dobra nad zlom.

Jeho najrozsiahlejším dielom je román Gottšalk. V tomto románe poukazuje na násilné ponemčovanie Slovanov v 11. storočí v polabskej oblasti. Hlavnou postavou je slovanské knieža Gočalko, ktorý opúšťa svoju pohanskú manželku a dcéru, aby sa oženil s dánskou kresťanskou princeznou a ponemčil si meno na Gottšalk. Pod týmto menom šíril kresťanstvo vo svojom kmeni. Nakoniec ho potrestajú pohanskí krajania a zabijú ho. Hurban poukazuje na rozdiely medzi kresťanstvom a pohanstvom. V kreťanstve vyzdvihuje humanizmus a v pohanstve demokraciu.
Diela vedeckého charakteru z literárnej histórie Slovensko a jeho život literárni a Životopis Ľudovíta Štúra.

Medzi najvýznamnejšie diela patria historické povesti, v ktorých nezobrazuje národné otázky, ale na pozadí histórie zobrazuje ľudskú vášeň a drámu ľudského života. Nedodržiava ani dobovú romantickú schému, v ktorej dobro víťazí nad zlom. Zobrazuje tu postavy kladné i záporné, ktoré rovnako hynú. Základný konflikt týchto povesí je konflikt jednotlivca so spoločnosťou, , krásy, lásky a povinnosti, srdca a rozumu.

Najvýznamnejšie povesti: Milkov hrob, Bratova ruka, Púť lásky, Mládenec slovenský, Knieža liptovský, Mních a Svätý duch. Pričom Mnich a Svätý duch sú miestne povesti (sú inšpirované určitým miestami). Púť lásky – najkrajšia romantická povesť, ktorá sa odohráva v okolí Myjavy v časoch tureckých vpádov. Hlavná postava je Janko Černok. Pán hradu chce získať najkrajšie dievča Myjavy Žofiu. Jeho protivník a sok v láske Osman ho počas svadby zajme. Žofia sa rozhodne nájsť milého a oslobodiť ho. Po mnohých útrapách sa dostane k Osmanovi, ktorý keď vidí, že si jej lásku nezíska, Černoka prepustí. Obaja sa vracajú domov, a keď sa zdá, že ich láske už nič nechýba, Janka zabijú sedliaci, pretože bol prevlečený za tureckého pána. Žofia zomiera od žiaľu. V závere povesti autor uvádza, že na hrob Žofie a Jána chodí Osman,, pričom autor sympatizuje s opusteným a osamelým Turkom. V postave Janka a Osmana vytvoril typ výnimočných ľudí, ktorí vystupujú ako silní jednotlivci a individualisti (titanizmus).

Venoval sa próze. Jeho najvýznamnejšou prózou je Reštavrácia. Je to humoristická próza so šťastným zakončením. Námetom je získavanie voličov pred voľbami župných úradníkov a boj dvoch rozvetvených rodín o miesto vicišpána. Dejová línia je veľmi jednoduchá. Sú tu príbehy z príprav na voľby a boj o zemianske hlasy medzi dvoma kandidátmi Bešeňovským a Jánom Potockým. Rodina Levických sa striedavo pridáva na stranu Bešeňovských a Potockých, pričom najvýznamnejšiu úlohu v tomto boji zohrávajú peniaze. Obaja kandidáti získavajú hlasy voličov hostinami, pijatikou a podplácaním. Na tomto základe sa odvíja aj ľúbostný vzťah medzi Aničkou Bešeňovskou a Štefanom Levickým. Autorovo majstrovstvo sa prejavilo v charakterizácií postáv, čiže na základe jednotlivých ľudí využíva príslovia, porekadlá a hovorovú reč. Zanikajúci svet zemanov tu zobrazuje s humorom a úsmevom, avšak kriticky a presvedčivo. Tento román má všetky znaky romanticej tvorby.