Za najstaršie literatúry pokladáme sumerskú, akkadskú a staroegyptskú literatúru. Sumeri sídlili v južnej Mezopotámii asi od začiatku 4. tisícročia do konca 3. tisícročia pred. n. l. Vtedy vznikla aj sumerská literatúra. Počas dejinného vývoja sa akkadčina rozčlenila na dva hlavné dialekty, na babylončinu a asýrčinu. Sumeri vynašli a podstatne zdokonalili klinové písmo, ktoré prijali a používali národy Blízkeho východu. Tieto literatúry boli takmer neznáme až do 19. storočia. Dodnes pokračuje veľmi zložitá práca na ich filologickom (jazykovednom) výklade.

Epos o Gilgamešovi je sumerského, babylonského a asýrskeho pôvodu. Zo žánrového hľadiska predstavuje monumentálny hrdinský epos. Nie je to už len mýtus, jeho hrdinovia žijú, trpia a umierajú ako ostatní ľudia, aj keď boli obdarení nadľudskou silou. Sumerský kráľ je pravdepodobne historickou postavou.

Kráľ Gilgameš, poloboh, tvrdou rukou vládne obyvateľom mesta Uruk, ktorých núti ťažko pracovať na mestských hradbách. Obyvatelia požiadajú o pomoc bohov, ktorí vytvoria polodivého človeka Enkidua, ktorý žije v stepi so zvieratami. Enkidu prichádza do Uruku, víťazne zápasí s Gilgamešom a spriatelí sa s ním. Obaja sa spoločne vypravia do libanonských hôr, aby zničili krutého obra Chuvava. S pomocou boha slnka Chuvavu premôžu. Po návrate do Uruku Gilgameš odmietne bohyňu Ištaru, ktorá zošle na zem nebeského býka. Gilgameš a Enkidu ho zabijú, Enkidu urazí bohyňu, tým privolá jej kliatbu a zomrie. Po smrti priateľa Gilgameš hľadá tajomstvo večného života. Keď vyloví z dna oceánu rastlinu nesmrteľnosti, zožerie mu ju had. Záverečná časť eposu obsahuje rozhovor medzi Gilgamešom a Enkiduovou dušou. Má dve časti. Dielo sa zachovalo v štyroch verziách, známa je novoasýrska verzia zo 7. stor. p. n. l.

Najmladšou z literatúr Blízkeho východu je hebrejská literatúra. Stará hebrejská literatúra sa zachovala nepretržitým podaním. Predstavuje ju v prvom rade Biblia. Biblia obsahuje niekoľko desiatok spisov v rozsahu od jednej do 70 až 80 strán. Delí sa na dve časti: Starý zákon (Stará zmluva) a Nový zákon (Nová zmluva).

Starý zákon je svätou knihou židovského náboženstva. Vznikol v priebehu viacerých storočí pred narodením Krista. v židovstve má názov tóra (zákon), proroci a sväté spisy. Kresťania ho prevzali ako prvú časť svojej Biblie. Názvy Starý zákon a Nový zákon sú židovského pôvodu. Kresťanský výklad Starého zákona nie je totožný so židovským výkladom. Kresťanstvo interpretuje starý zákon kristologicky, to znamená, že v mnohých starozákonných výrokoch vidí prorocké predpovede poukazujúce na Ježiša Krista.
Nový zákon je špecificky kresťanská zbierka biblických kníh.
Starý zákon predstavuje 46 kníh a sú trojakého obsahu:

• historické (dejepisné) – Päť kníh Mojžišových, Kniha Jozue, Kniha sudcov, Kniha Rút, …
• poučné a básnické – Jób, Žalmy, Kniha prísloví, …
• prorocké – Izaiáš, Jeremiáš, Daniel, Ezechiel a iné

Podobne sa delí aj 27 kníh Nového zákona:

• historické (dejepisné) – Štyri evanjeliá a Skutky apoštolov,
• poučné – Štrnásť listov Sv. Pavla, List Sv. Jakuba, Dva listy Sv. Petra, Tri listy Sv. Jána Evanjelistu, List Sv. Júdu Tadea
• prorocké – spis Zjavenia Sv. Jána (Apokalypsa)

Spomedzi kníh Nového zákona sú mimoriadne dôležité evanjeliá. Napísali ich apoštoli a žiaci apoštolov.

Obsah Biblie je veľmi pestrý a rozmanitý. Veľká časť Starého zákona sa zaoberá dejinami izraelského národa. Patria sem knihy, ktoré formou múdrych myšlienok vyjadrujú skúsenosť, pravdu pre rôzne široké oblasti. Prorocké knihy prinášajú kritiku izraelského a iných národov. Na začiatku Nového zákona sú štyri evanjeliá, ktoré sú hlavným prameňom poznania Ježišovho učenia a diela. Skutky apoštolov hovoria o šírení kresťanstva, o prvých kresťanských cirkevných obciach, zboroch. Listami apoštolov udržiavali prví kresťanskí misionári kontakt s cirkevnými zbormi. Zjavenie Sv. Jána je kresťanská apokalypsa, v ktorej je tajomnými obrazmi zjavený priebeh posledného úseku dejín a začiatok Božieho kráľovstva.

Pre veriacich ľudí je Biblia Božím slovom, Písmom svätým. Zásadným spôsobom ovplyvňuje ich videnie sveta a chápanie života.

Biblia je knihou špecifickou: je súčasne umeleckým, náboženským, historickým ako aj doktrinárskym t.j. neomylným, nezvratným a večným dielom. Je najčítanejším, najinterpretovanejším a najprekladanejším dielom svetovej literatúry. Myšlienkový svet Biblie, jej poetika, metaforické, alegorické a tematické postupy dodnes ovplyvňujú duchovný a literarárny vývoj. Od stredoveku, ktorý z Biblie urobil knihu kníh, sa vplyv Biblie prejavoval dvojakým spôsobom: o Bibliu a apokryfy, čiže nepôvodné biblické texty, sa opierala na jednej strane hagiografia, legendistika, náboženský epos a alegorické putovanie, stredoveké mystérium, klasicistická, baroková a neskoršia biblická dráma, na druhej strane tzv. karnevalová literatúra. Na základe Biblie sa v literatúre vytvára rozsiahla vrstva biblických loci communes (myšlienkové a slovné spojenia), ku ktorým patria aj tematické a žánrové podoby charakterov biblických postáv.

Z ostatných starovekých orientálnych literatúr je známa indická literatúra. Známe sú hrdinské spevy Mahábhárata a Rámájana.
Jadrom hrdinského eposu Mahábhárata je bratovražedný boj o trón medzi Kuruovcami a Pánduovcami, potomkami kráľa Bháratu. Epos obsahuje aj veľa ďalších príbehov rozličného charakteru, legiend, bájok, politických, filozofických a náboženských výkladov a pod.

Epos Rámájana opisuje tragický údel kráľovského syna Rámu a jeho ženy Sýli.

Najvýznamnejším predstaviteľom tohto obdobia je básnik Homér (9. stor. p. n. l.) – jeho eposy Illias a Odysea

Illias – dej sa dotýka desaťročnej vojny s početnými návratmi do minulosti. Ide o vojnu medzi Trójou a Spartou, ktorú vyvolal syn trójskeho kráľa, ktorý uniesol Helenu, krásnu ženu sparťanského kráľa. Do bojov zasahujú aj grécki bohovia, ktorí pomáhajú buď jednej alebo druhej strane (Zeus, Afrodita, Apolón, Pallas, Aténa). V epose sú vykreslené i niektoré mytologické príbehy.

Odysea – dej sa odohráva na sklonku 10. roka po skončení trójskej vojny. Odyseus sa vyznamenal tým, že dal postaviť obrovského dreveného koňa, do ktorého sa skryli najlepší bojovníci a tak zničili a dobyli hrdinské mesto Tróju. Z vôle bohov sa všetci ľudia vrátili do svojich domovov okrem Odysea. Zakázali sa vrátiť Odyseovi. Keďže mu zakázali sa vrátiť, čakal ho dlhá, ťažká, úmorná cesta plná nebezpečenstiev. Odysea stíha hnev morského vládcu Poseidona a obraňuje moc bohýň Pallas a Atény. Dej je popretkávaný mytologickými a fantastickými motívmi.

Ezop, Sapfo

Veľkú obľubu u starých Grékov mali Ezopove bájky, ktoré vznikali v 6. stor. p. n. l.
Ezop – bol podľa ústnej tradície otrokom, ktorý bol škaredý a hrbatý. Väčšina jeho bájok sa odohráva vo svete zvierat, hmyzu a rastlín, ktoré sú obohatené o ľudské vlastnosti, ľudské cítenie a správajú sa ako ľudia. V bájkach vystupujú aj ľudia, ktorí sú typizovaní podľa vonkajšieho vzhľadu (v básnickej tvorbe v 7. stro. p. n. l.)
Básnickej tvorbe v 7. stor. p. n. l. sa venovala Sapfo. Na ostrove Lesbos zriadila dom múz a zhromaždila v ňom mladé dievčatá, aby sa učili a zasvätili službe bohom a umeniu. Z jej bohatej tvorby sa zachovala báseň Modlitba k Afrodite.

Grécke umenie

Najviac sa rozvíjalo v aténskej otrokárskej demokracii (5. stor. p. n. l.). Aténska demokracia podporovala všestranný, materiálny a duchovný rozvoj človeka, čiže kalokagatia. Aténsky občan bol vždy príslušníkom určitého kolektívu svojej rodnej obce, z čoho vyplýva jeho aktívna účasť pri riešení verejných otázok. Vlastný prospech stotožňoval s prospechom obce. Službu pre obec považoval za povinnosť, ale aj za právo slobodného človeka. V starovekom grécku sa pojmom lyrika označovali piesne, ktoré sa spievali za sprievodu hudby na lúke, neskôr na púšťach.

Sofokles, Aischylos, Aristofanes

V starovekom Grécku sa pod pojmom dráma rozumelo spojenie slova, hudby, tanca a dialogickej reči. Súčasťou drámy bol aj zbor, herci vystupovali v maskách, ktoré mali magický význam. Tragédiu v starovekom Grécku tvorili Sofokles, Aischyles a Euripides. Komédiu tvoril Aristofanes.

Sofokles – žil  v r. 496 – 406 pred n. l. Aktívne sa zúčastňoval na politickom a náboženskom živote obce, čo sa odrazilo aj v jeho tvorbe. Jeho najvýznamnejšie diela sú Antigona a Kráľ Oidipus.

Antigona – mytologický námet, zobrazuje vojnu medzi Oidipovými synmi Polyneikom a Eleaklom, ktorá sa skončila smrťou obidvoch bratov. Ich nástupca Kreon dá Eleakla pochovať ako ochrancu vlasti so všetkými poctami. Polyneika zakáže pochovať, a tomu, kto by to urobil sa vyhráža trestom smrti. Antigona, sestra obidvoch bratov poruší zákaz a vykoná obrad. Keď ju pri tom pristihne Kreon, rozhodne sa, že ju zaživa zavrie do skalnej kobky a nedovolí ani vlastnému synovi, ktorý je snúbencom Antigony, aby ju vyslobodil. Až výstraha veštca Turisia ho presvedčí, aby odvolal zákaz pohrebu a oslobodil Antigonu. Antigona sa však obesí, jej snúbenec Haimon sa pokúsi napadnúť otca, a keď sa mu to nepodarí, prebodne sa mečom. Aj jeho matka spácha samovraždu. Dej sa odohráva na rovine medziľudských vzťahov a proti sebe stojí autorita štátnej moci a žena, ktorá je odhodlaná obetovať svoj život v mene ľudskosti. Kreon sa z toho všetkého zblázni vlastným pričinením.
Kompozícia Antigony:
- prológ (predspev), epilóg (záver, doslov) a 5 dejstiev.
Antigona – je dievča, ktoré dá prednosť povinnosti voči bohom, tradíciám a rodine pred vlastným šťastím a životom.
Kreon – nový kráľ Téby, brat nebohej antigoninej matky, neľútostný, nehľadiaci na názor iných ľudí a zvyklosti predkov.
Haimon – rozvážny, mierny a milujúci antigonin snúbenec.
Kráľ Oidipus – tragédia hrdinu usilujúceho sa za každú cenu uniknúť osudu, ktorý mu pripravili bohovia.

Sofokles sa považuje za najznámejšieho gréckeho dramatika, najprv herca, neskôr autora tragédií. Inovoval grécke divadlo, v jeho hrách vystupovali traja až štyria herci pričom predtým vystupovali len dvaja herci. Zboru dal menej priestoru.

Aischyles (525 – 456 pred n. l.) – predstaviteľ tvorby tragédie; napísal tragédie Pripútaný Prometeus a Oresteina.

Euripides (485 – 406 pred n. l.) – napísal tragédie Trójanky, Ifigéria v Tauride a Hedea. Vo svojich dielach oslavoval demokraciu a upozorňoval na nebezpečenstvo, ktoré hrozí z nadmernej túžby jednotlivca po sláve, moci a bohatstve.

Aristofanes (445 – 406 pred n. l.) – zaoberal sa komédiou; napísal Oblaky a Jazdci.

Dráma – predstaviteľ Titus Maccius Plautus – autor, herec a režisér drámy. Tvoril komédie (zachovalo sa ich 21). Námety čerpal z bežného života, pričom zohavoval typicky rímske spoločenské prostredie avšak dej umiestňoval do Atén (grécky štát). Najvýznamnejšie diela: Komédia o hrnci, Pseuladolus a Chrastavý vojak.

Epika (próza) – veľký rozvoj nastal v oblasti rečníctva a dejepisectva. Najvýznamnejší rétor Marcus Tullius Cicero – jeho vystúpenia v štátnom zriadení, politické(štát, senát)
Gaius Julius Caesar – zaoberal sa historiografiou
Najvýznamnejšie filozofické práce mal Titus Lucrécius Carus

Lyrika (poézia) – predstavitelia: Quintus Horacius Flaccus, Publius Yergílius Maro, Publius Ovídius Naso.

Historická próza – zaoberala sa dejinami rímskej spoločnosti. Autor v dielach uplatňoval aj kritický pohľad na jej vývoj. Jej hlavným predstaviteľom je Publius Cornelius Facitus. Napísal dve veľké historické diela: Letopisy (14 – 68 n. l.) a Dejiny (68 – 96 n. l.). napísal približne 30 historických próz, z ktorých sa zachovalo asi 15.

Publius Ovídius Naso

Bol poetik. Jeho tvorba sa rozdeľuje na tri témy:

1. milostná poézia (začiatok jeho života)
2. námety z gréckej a rímskej mytológie
3. básne s témou vyhnanstva – rímska poézia v zlatom období vlády Augusta.

1. zbierky: Debut = (zbierka) Lásky, Listy heróm (21 fiktívnych ľúbostných listov, v tejto zbierke je uverejnená báseň – Umenie milovať – touto básňou sa Ovídius lúči s ľúbostnou tematikou tým, že sa prevteľuje do učiteľa lásky), Súbor ľúbostnej elégie.
   elégia – báseň smutného obsahu. láska o ktorej Ovídius hovorí, že nie je hlboký cit, ale zobrazuje lásku ľahkú, zábavnú dobrodružnú, ktorou si Rimania spestrovali život.
2. diela: Metamorfózy – premeny(250 gréckych a rímskych báji s rovnakým motívom premeny). V Metamorfózach sa rozprávanie začína opisom vzniku sveta z chaosu a končí sa premenou cézarovej duše na kométu. V diele je spracovaný napr. Mýtus o štyroch vekoch – o zlatom (nepozná prácu ani bolesť), striebornom, bronzovom (medenom) a železnom (je plný utrpenia, násilia a zloby), Mýtus o potope, Bájka o Dadaiovi a Ikarovi. Nešlo o vyslovenie hlbokých myšlienok, ale zaujať čitateľa.
3. dva rozsiahle zbierky: Žalospevy a Listy z Pontu

Vergílius a Horácius

Tvorili v období vlády Augusta.

Vergílius (Publius Vergílius Maro) (70 – 19 pred n. l.) – vytváral pastierske idyly, napr. Bukolika a roľnícky spev Georgica. Jeho najvýznamnejším dielom je báseň Aeneas. Táto báseň vyšla v dvanástich knihách, spracovaná povesť o trójskom hrdinovi Aeneovi, ktorého považovali za praotca rímskeho národa. Báseň je námetom podobná Ilias a Odysei. Po skončení trójskej vojny hľadá Aeneas spolu so svojimi druhmi na príkaz bohov novú vlasť. Prenasleduje ho hnev bohyne Junomy, blúdi morom, až sa po bojoch usadí v Latiw, ožení sa s dcérou kráľa Latinou a zakladá v novej vlasti nový rod, z ktorého vzídu rímski panovníci = Cézar, … Vytvorili hrdinu ako vzor rímskej spoločnosti, ktorý uprednostňuje potreby spoločnosti pred osobným blahom. Vergílius vytvoril dielo, ktoré sa slávou vyrovnalo Homérovým eposom. V postave Aenea vyjadril predpoklady rímskej dokonalosti a svoju túžbu po mieri. Pred smrťou toto dielo ešte nemal dokončené a nechal odkaz pre svojich priateľov, aby ho po jeho smrti spálili, avšak cisár Augustus to nedovolil. Dielo sa mu zdalo honosné.

Horácius (Quintus Haracius Flaccus) (65 – 8 pred n. l.) – bol prívržencom Augusta, písal básne Ódy – cyklus básní. Horacius v ódach vystupuje ako kráľ múz, ktorý chce zasvätiť mladú generáciu do tajov spoločenského poriadku. Poézia v mravných hodnotách rímskej spoločnosti, o tom, akými cestami sa má občan uberať, aby bol čo najprospešnejší sebe a okoliu. odsudzuje túžbu po bohatstve a egoizmus. Občianske rozdiely.
Satiry – v tomto diele sa zameriava na riešenie problematiky individuálneho života, t.j. rieši otázku ako žiť, ako sa stať šťastným. V diele sa usiluje ukázať správny spôsob života v protiklade s ľudskými chybami a omylmi.
Listy – zobrazuje tu samého seba ako človeka dopúšťajúceho sa chýb, váhajúceho a hľadajúceho správnu cestu. Jeho básne majú spoločenský a politický podtón a za úplnú dokonalosť považoval úplnú osobnú nezávislosť.

Bolo za okrajom

Epos o Gilgamešovi má charakter mýtu (vystupujú tu bohovia s ľuďmi, čarovné predmety, zázračná rastlina, ľudia premenení na zver). Dielo obsahuje časti s veľmi realistickým opisom, ale aj s poetickými opismi. Gilgameš bol krásny muž vysokej ramenatej postavy, bohovia mu dodali odvahu a silu a žiaden nepriateľ mu neodolal. Patrili mu všetky ženy v meste a všetci muži mu museli slúžiť.

Biblia bola napísaná po grécky a hebrejsky. Najstarší preklad – starosloviensky preklad Sv. Cyrila a Metoda. Vo veľkom množstve sa v biblii využíva metafora a podobenstvá.

metamorfóza – premena – vzniká niečo nové, čo na svete nie je. V niektorých bájkach sa premena považuje za trest alebo zmiernenie smrti, osudové veci zásahom bohov, veštbou alebo kliatbou.