Rástlo feudálne zriadenie – rozdelenie spoločnosti (páni, poddaní); rastúci význam kresťanstva.

Ľudia si už v starších dobách uvedomovali, aký význam má slovo pri vzájomnom dorozumievaní a pôsobení človeka na okolie. Počas primitívnych obradových úkonov používali najprv jednoduché, neskôr pravidelne členené slovesné prejavy, ktoré nemali estetický ani poznávací zámer. Slovesnosť sa rozvinula až v stredoveku. Vo feudálnych vzťahoch medzi pánmi a poddanými sa s rastúcim významom kresťanstva prejavovali jednoliate vzťahy v hospodárskej, spoločenskej i kultúrnej oblasti. Hovoríme o univerzálnosti stredovekej európskej kultúry, čiže o jej spoločných vlastnostiach ktoré jednotne ovplyvnili oficiálnu umeleckú tvorbu vo všetkých krajinách. V kresťanstve malo základ aj myslenie a názory na umenie. Jedným z nich je teória o menlivosti poriadku sveta, o existencii trvalých právd a životných princípov. Bolo sa im treba podriaďovať a rovnako prijať i nemenné rozdelenie spoločnosti na tri stavy: na duchovných, pánov a poddaných. V cirkevných i svetských autoritách sa videla záruka istoty správneho napredovania životom a správneho zmýšľania.

Mali človeka dvíhať z poroby pohanstva k vyšším duchovným hodnotám. Toto sa odzrkadlilo aj v stredovekej estetike. Keďže aj príbehy a udalosti sa chápali ako objektívne dané a nezávislé od človeka, v stredovekej metóde tvorby nenachádzame psychologické motivovanie deja ani zobrazovanie konania postáv ako odvíjania príbehov. Vyrástla veľká dôvera v literárne autority, z ktorých najuznávanejšou bola Biblia, neskôr diela cirkevných otcov a antických literátov. Autori tieto vrcholné diela napodobňovali v obsahu i forme a hojne ich citovali, čím vytvorili zvláštny postup dpi písaní – imitáciu (bola uznávaná). Mnohé obrazy i celé časti sa preberali, v rôznych textoch opakovali, prenášali sa z diela do diela. Niekedy sa obmieňali – parafrázovali. Nezmenené alebo parafrázované sa pričastým opakovaním stali topickými – ošúchanými, zaužívanými. S náboženstvom sa silne uplatňovalo transcendentálne poňatie sveta a života. Zmysel všetkého na svete sa určuje predovšetkým vzťahom k vyššiemu poriadku, nadpozemskému svetu a k Bohu.

Život a príroda sa v svetle kresťanských ideálov javili ako pominuteľné. Umenie volilo väčšinou náboženské témy, chcelo odhaliť a postihnúť večné a najvyššie hodnoty a posúvať všetko bližšie k metafyzickým vzorom a cieľom, čiže zobrazovať vo všeobecnosti a morálnej jednosmernosti. Z tohto dôvodu sa na popredné miesto v literatúre dostáva alegória a symbolika. Vzniká dôležitý postup pri opise postáv, javov a vecí – idealizované typizovanie. Pri idealizovanom typizovaní sa nezdôrazňujú individuálne, konkrétne a zmyslové, ale všeobecné vlastnosti, čím sa vytvorí idealizovaný typ, ktorý má tradičné a ustálené vlastnosti. Sila náboženského prežitia a hlboký citový zážitok podnietili v 13. storočí vznik kresťanskej mystiky. Prejavila sa prehĺbením a oživením obraznosti a citovosti vo vzťahu k Bohu, Panne Márii a svätým a obohatila citovú sféru človeka i literárne diela o nové hodnoty. Špecifické črty stredovekej literatúry sa preniesli i do humanizmu, renesancie a baroka.

Básnický štýl sa opieral o rétorický štýl, ba sa s ním stotožňoval a často to charakterizovala Veľká Tornamentálnosť. Pomáhalo mu v tom rozširovanie významu hromadením trópov a figúr, ktorým hovoríme amplifikácia a kumulácia (rozširovanie a hromadenie). Myšlienky sa tak vyjadrovali pôsobivejšie, bohatšie, poukázalo sa na ne z viacerých hľadísk. Autor tým nielen pôsobil na poslucháčov, ale aj účinnejšie vyjadril nesmiernosť tajomstva vesmíru i postavenie človeka v ňom. Veľkoleposť štýlu sa trojstupňovo merala podľa významu osôb. Ak bola nízkeho pôvodu, písalo sa v nej obyčajným nízkym štýlom, ak bola stredného pôvodu stredným štýlom a vznešený, už celkom zrétorizovaný štýl patril ľuďom z vysokej, urodzenej vrstvy.

Neskôr literatúra nadobúdala svetskejší charakter, dostávala sa na hrady i do miest. Svetskému umeniu sa začína vymedzovať pevné miesto v živote stredovekej spoločnosti. Autor stál v úzadí, zo začiatku sa neuvádzali ani názvy diel. Až po vynájdení kníhtlače (1445) sa začali texty dopĺňať presnejšími údajmi. Pretrvával synkretizmus, t.j. kríženie literárnych druhov, ba aj krásnej a vecnej literatúry. Staršia literatúra je súčasťou vývojového procesu, ktorý stále pokračuje a nie je dokončený ani dnes. Význam najväčších zjavov starších čias siaha až do prítomnosti a bez poznania kultúrnej tradície a úctu k nej by naše poznanie a estetické prežívanie novšej a súčasnej literatúry bolo chudobné a nedokonalé.

Odrážala feudálny spôsob života a náboženský svetonázor čo vyplývalo z vlády cirkvi a šľachty. Základným dielom z ktorého sa vychádzalo bola Biblia. Základné krédo “Ora et labora” – modli sa a pracuj. Umenie zobrazovalo pozemský svet – motív večného života. využívala sa alegória, symbolika a obraznosť. Základnou funkciou literatúry bola poznávacia a náučná. Prevládal synkretizmus – splývanie umeleckej a vecnej literatúry. Najdôležitejšia bola forma básne, obsah bol menej dôležitý, využívala sa imitácia. Štýl tvorby bol rétorický, čiže kvetnatý, ozdobný a emocionálny. Využívala sa synonymia, personifikácia, hyperbola a prirovnanie.

Stredoveká literatúra sa delila na:

1. feudálnu náboženskú literatúru
2. svetskú literatúru (feudálna mestská)

Náboženská literatúra

Mala služobný, výchovný a vzdelávací charakter. Zdôrazňovala kresťanské cnosti, ústrednou postavou bol svätec a základným žánrom legenda a piesne, kázne a životopisy.

Sv. František z Assisi – básnik, potulný kazateľ, hlásateľ chudoby a zakladateľ rehole františkánov. Zachovaná prvá pamiatka z talianskej literatúry – Spievanka.

Svetská literatúra

- feudálna. Hlavným hrdinom bol zidealizovaný rytier, šľachtic, bojovník. Základným literárnym dielom bola hrdinská veršovaná epika, ktorá sa vyskytovala hlavne vo Francúzsku a Nemecku.

Francúzska literatúra

- žáner – piesne o hrdinských činoch -> Chanson de Geste. Najpopulárnejšou je Pieseň o Rolandovi (polovica 14. storočia).

Nemecká literatúra

- najznámejšie dielo nemecký veršovaný epos Pieseň o Nibelungoch (12. storočie).

Ruská literatúra

Vznikali byliny (žáner) o bohatieroch. Najznámejší hrdinský epos: Slovo o pluku Igorovom (12. storočie). Koncom 12. storočia sa v stredoveku vytvára tzv. dvorná lyrika, v ktorej rytieri vystupujú aj ako obrancovia dám. Vo francúzskej literatúre je to povesť Tristan a Izolda, ktorú spracoval Thomas de Bretagne. V nemeckej literatúre tento epos spracoval Gottfried von Strassburg. V tomto epose sa hrdinovia omylom napijú čarovného nápoja lásky, smrteľne sa do seba zaľúbia a napokon spoločne zomierajú.

Španielska literatúra

- žáner – rytierska romanca, napr. Pieseň o Lidovi, v ktorej neznámy autor opísal neohrozeného bojovníka proti Maurom.

Koncom 13. storočia vznikala mestská literatúra, ktorá zobrazovala každodenný život, nevyhýbala sa kritike spoločnosti a mala zábavnú funkciu. vo francúzskej literatúre ju predstavovali krátke veršované poviedky – fabliaux, ktoré satiricky zosmiešňovali hlúposť a zbabelosť feudálov, sputnosť a panovačnosť kňazov.

V 13. storočí vzniká v mestskej literatúre dráma,  a to najprv na pôde cirkvi ako názorné zobrazovanie biblických dejov. V kostoloch sa hrali kratšie dramatické skladby, tzv. Mmirakel a ich témou bola záchrana kajúceho sa hriešnika. V 15. storočí vznikajú rozsiahle biblické hry, ktoré sa volali mystérie. V týchto hrách sa spájajú udalosti zo života Krista, apoštolov a svetských osôb. V 13. storočí vzniká tzv. laické divadlo.

- delí sa na dva etapy:

1. formovanie stredovekej literatúry (800 – 1000)
2. literatúra písaná po latinsky (1000 – 1500), po česky a slovakizovanou češtinou (polovica 14. storočia)

Začiatky slovenskej stredovekej literatúry súvisia s príchodom kresťanstva na naše územie. Bohoslužobným jazykom v tomto období bola latinčina.

863 – príchod bratov Konštantína a Metoda, ktorí prišli zo Solúna odkiaľ poznali solúnske nárečie. Pred príchodom Konštantín a Metod zostavili prvé slovenské písmo – hlaholiku – na základe písmen malej gréckej abecedy -> prvý slovenský spisovný jazyk – staroslovienčina.

867 – bratia odišli do Ríma obhájiť slovanskú bohoslužbu, to znamená, aby aj staroslovienčina bola cirkevno-kresťanským jazykom (hebrejský, latinský a grécky jazyk). Pápež Hadrián II. v tomto období potvrdil a schválil staroslovienske preklady bohoslužobných kníh a vymenoval Metoda za arcibiskupa.
Konštantín ostal v Ríme, kde vstúpil do kláštora, prijal meno Cyril a onedlho zomrel. Žil približne v rokoch 827 – 869.

Metod sa vrátil na veľkú Moravu, kde však už vládol Svätopluk, ktorý podporoval franských kňazov – Metoda uväznili a odviezli do Bavorska. Z väzenia ho prepustil až pápež Ján VIII. Vo väzení bol dva roky. Pápež Ján VIII. potvrdil platnosť staroslovienskej liturgie. Po Metodovej smrti (827 – 885) pápež Štefan V. zakázal slovanskú bohoslužbu. Slovanskí kňazi boli prenasledovaní, uchýlili sa do Bulharska, kde na začiatku 10. storočia zostavili nové písmo – cyriliku – na základe veľkých písmen gréckej abecedy.
Literatúra, ktorá sa z tohto obdobia zachovala sa delí na pôvodnú a prekladovú.

Prekladová literatúra

Konštantín a Metod do staroslovienčiny preložili Misál (omšová kniha), Evanjelia (Nový zákon), Breviár (modlitebná kniha pre kňazov), Žahár (zbierka žalmov), Spevník, Súdny zákonník (pre svetských ľudí).

Metod preložil Starý zákon (okrem kníh Makabejských) a napísal niekoľko cirkevných spisov. Konštantín napísal veršovaný Proglas (predspev) k svätému Evanjeliu – vznikol v 9. storočí. Oslavuje v ňom slovanský preklad písma a vyzdvihuje domáci jazyk ako základ knižnej vzdelanosti. Proglas je prvá slovenská báseň s obrazným štýlom a biblickými citátmi, obsahuje nábožensko-didaktické (výchovné) motívy.
Diela Konštantína a Metoda sa zachovali len v neskorších odpisoch (11. a 10. storočia).

Pôvodná literatúra

Najznámejšie veľkomoravské pamiatky: Pochvala Cyrilovi Filozofovi, Pochvalné slovo na Cyrila a Metoda, Život Sv. Konštantína (asi r. 870). Napísal ich Konštantínov a Metodov žiak Kliment, ktorý musel odísť pred prenasledovaním z Veľkej Moravy a uchýlil sa do Macedónie.

Ďalšia významnou veľkomoravskou pamiatkou sú Moravsko-panónske legendy. Tvoria ich Život Sv. Konštantína (autor Kliment) a Život Sv. Metoda (autor Gorazd). Moravsko-panónske legendy predstavujú umeleckú prózu a zároveň historický dokument. Autori sa pridržiavajú konkrétnych faktov a udalostí.

Život Sv. Konštantína – opisuje jeho detstvo, štúdium, nadanie, múdrosť a súcit s trpiacimi. Autor sa sústreďuje na jeho predmoravskú činnosť a obhajobu slovanského bohoslužobného jazyka v Benátkach pred pápežským dvorom. Nezobrazuje len náboženské a jazykové problémy, ale všíma si aj spoločenskú situáciu vo Veľkomoravskej ríši. Legenda je napísaná prózou, vznešeným rétorickým štýlom. Obsahuje rečnícke otázky, prirovnania, kontrasty, ale aj dramatické dialógy, biblické citáty a podobenstvá.

Život Sv. Metoda – je kratší, epickejší, vecnejší, menej legendový. Metodovej mladosti sa venuje len veľmi stručne, podrobnejšie sa zaujíma jeho činnosťou vo Veľkomoravskej ríši. Metodov život bol viac než dvadsať rokov spätý s Veľkou Moravou. S jeho osobnosťou je spätý vznik samostatnej cirkevnej provincie na našom území. Legenda obsahuje aj historické dokumenty o schválení slovanskej liturgie a vymenovaní Metoda za arcibiskupa. Štýl legendy je jednoduchší, i keď obsahuje mnohé básnické figúry a trópy. Niet v nej prvkov zázračnosti.

Staroslovienska literatúra nezanikla ani po odchode Metodových žiakov z Veľkej Moravy. Jeho nasledovníci, pôsobiaci v Bulharsku, vytvorili diela O písmenách (mních Chrabr, začiatok 10. stor.) a Život Naunov (biografická próza, začiatok 10. stor.). Starosloviensky jazyk mal vysokú gramatickú, syntaktickú i štylistickú úroveň a vyrovnal sa latinčine i gréčtine.

Veľkomoravská a cyrilo-metodská tradícia zohráva v živote nášho národa veľkú úlohu. Pozornosť sa jej venovala najmä po 17. storočí, keď sa začal formovať slovenský národ. O históriu Veľkej Moravy sa zaujímali historici (J. B. Magin), o domáci jazyk jazykovedci (A. Bernolák). V období národného obrodenia sa táto tradícia uplatňovala aj v umeleckej literatúre ( J. Hollý, J. Kollár, Ľ. Štúr, J. M. Hurban).

Uhorský štát sa orientoval na používanie latinského jazyka v písomných prejavoch. Latinská literatúra a vzdelanie sa využívala v cirkevnej aj svetskej oblasti. Strediskami vzdelanosti boli kláštory, cirkevné a mestské školy a univerzity. V kláštoroch sa rozvíjala aj literarárna činnosť – odpisovanie rukopisov a zhotovovanie kódexov. Latinské cirkevné školy vzdelávali budúcich kňazov. Mestské školy poskytovali len základné vzdelanie – vznikali v 14. storočí.

Academia Istropolitana – vznikla v Bratislave v roku 1465 – 1491.

V období 15. storočia začali na územie Slovenska prúdiť husitské myšlienky. Šírili ich najmä slovenskí študenti pražskej univerzity. V druhej polovici 15. storočia začali prenikať humanistické a renesančné myšlienky, ktoré podporoval kráľ Matej Korvín.

Od začiatku 15. storočia sa na území Slovenska začína používať ako spisovný jazyk čeština. Čeština sa stala náboženským jazykom – biblická čeština – a literárnym jazykom. Literatúra v období 15. stor. slúžila hlavne kresťanstvu, mala náboženský obsah, tvorili sa žalmy, kázne, modlitby, piesne a legendy. V kazateľskej oblasti boli obľúbené anekdoty, bájky a krátke poviedky.

Svetská literatúra, ktorá bola väčšinou odborná, bola zapisovaná v náboženských dielach – kódexoch -> synkretizmus – splývanie náboženskej a svetskej literatúry.

Poéziu v stredoveku predstavovali latinské cirkevné piesne, v slovenskom prostredí sa spievali piesne českého pôvodu.

Próza – najpopulárnejšie žánre legendy (Legenda o Sv. Gorazdovi a Benediktovi z 11. stor., a tri Legendy o Sv. Štefanovi z 11. a 12. stor.).

Dráma sa vyvinula v kresťanských kruhoch ako vianočné a veľkonočné hry, legendové hry… Hralo sa po latinsky alebo po nemecky, neskôr mali ľudový charakter. Vznikali tzv. kroniky v šľachtickej literatúre, ktoré zobrazovali historické udalosti spojené s bájkami a povesťami a zachovali sa Anonymova kronika – Činy Uhrov zo začiatku 13. storočia, Kronika Šimona z Kézy z konca 13. storočia.

Literatúra písaná po česky mala prevažne náboženský a mravoučný charakter. Hymnická pieseň Vitaj, milý Spasiteľu (pol. 14. stor.) a Spišské modlitby (próza z 15. storočia). Feudálnu literatúru šírili igrici. Z mestskej literatúry sa zachovali mestské knihy (Žilinská kniha), listy a listiny.

Vynález kníhtlače (Ján Gutenberg okolo r. 1445 v Nemecku) sprístupnil knihy širším vrstvám. Knihy vytlačené do r. 1500 nazývame ikunabuly. Stredoveká literatúra je svedectvo kultúrnej vyspelosti nášho národa, je dôkazom toho, že sa tu rozvíja nielen náboženská, ale aj odborná literatúra, najmä v oblasti liečiteľstva a prírodných vied.

Stredoveká česká literatúra

Ako jazyk sa udržiavala staroslovienčina v 10. storočí. v tomto jazyku vznikali legendy a náboženské piesne (pieseň Hospodin pomiluj). Neskôr sa ako spisovný jazyk používala latinčina – Chronica Boemorum, čiže Kronika Česká z 12. storočia. Autorom bol pražský cirkevný hodnostár Kosmas, zobrazuje české dejiny.

Dalimilova kronika – 14. storočie – autor je neznámy.

Satirická literatúra je zachovaná v Hradeckom rukopise (14. stor.) – najznámejšia skladba je Desatero Kátame Božie. Kritizuje spoločenské mravy a rozoberá rôzne druhy povolaní z výsmešného hľadiska.

Začiatok 15. storočia – husitské hnutie – Ján Hus – písal po latinsky a česky a kritizoval predávanie odpustkov. Napísal diela Postika, Výklad viery, Desatero a Páteře, ktoré sú výkladom modlitieb.

- najvýznamnejšia literatúra na strednom východe. trvala od 5. do 15. storočia. Najväčší básnik starej Indie Kálidása, žil v období zlatých vekov indických dejín. Napísal dva cykly poézie Kruh ročných období a Oblak poslom.

Čínska literatúra

Bola najvýznamnejšia. Základom vzdelanosti bolo čínske znakové písmo, čínska filozofia a tradícia. Trvala od 5. do 15. storočia. Náboženstvo – indický budhizmus. Ovplyvnila celý ďaleký východ. Patrili tu dvaja básnici: Li Po a Tu Fu.

Li Pu – veľmi talentovaný a vzdelaný básnik. Jeho najznámejšie diela: Pijanské básne, Básne priateľom. Verše => básne proti vojne, v ktorých vyjadroval veľkú lásku k domovine.

Tu Fu – vo svojich básňach poukazoval na ťažký každodenný život a utrpenie ľudu. Zbierka básní: Perly a ruže.

Perzská literatúra

- trvala od 10. do 14. storočia.

Básnik: Ipjás Bin Júsuf Nizámi => dvorské epické dielo Lajlí a Madčmín = romantické rozprávanie o beznádejnej láske dvoch mladých ľudí, ktorých rodiny žili v nepriateľstve.

Básnik: Mušarif Ihn Muslih Sadí => dielo Ružová záhrada – krátke príbehy a rozprávania doplnené poučeniami a výrokmi mudrcov.

Arabská literatúra

- 2 diela -> Korán a Tisíc a jedna noc.

Korán (vznik – 7. storočie) – svätá kniha moslimov a základné dielo arabskej a islamskej kultúry. Najstaršie časti koránu vznikli v Mekke a majú poetický charakter.

Tisíc a jedna noc (vznik – 8. storočie) – zbierka orientálnych rozprávok a príbehov. Tieto dve diela sú po Biblii najprekladanejšie diela na svete. Najstaršie rozprávky sú: O kráľovne Šeherezáde, O Sindibádovi, O dedinských sultánoch, O bohatých kupcoch.

Bolo za okrajom

alegória – hlbší ukrytý zmysel diela

Pieseň o Rolandovi: Dej sa odohráva v 8. storočí za vlády Karola Veľkého, ktorý viedol križiacke výpravy proti pohanom v Španielsku. Jeho verný rytier Roland s vojskom padol do ich pasce, no hrdinsky bojoval proti presile. Cisár Karol mu prišiel na pomoc neskoro, lebo Roland sa zdráhal zatrúbiť na roh, aby privolal pomoc. Cisár pobije nepriateľov – kresťanstvo víťazí, ale domov si odnáša len mŕtve telá najudatnejších rytierov, medzi nimi i Rolanda.

Pieseň o Nibelungoch: V nej sa bájny kráľovič Siegfried ožení s Kriemhildou a získa obrovský poklad Nibelungov. Neskôr ho pomocou intríg a zrady zabijú. Kriemhilda chce pomstiť manželovu smrť, preto sa vydá za vodcu Hunov, kráľa Atillu, ktorého vojsko povraždí všetkých Burgundov, ale sama pri tom zomiera. Poklad Nibelungov ukrytý v rieke Rýn, nikto viac nenájde.

Slovo o pluku Igorovom: Neznámy autor v ňom opisuje boj ruského kniežaťa Igora s kočovnými kmeňmi. Neveľké Igorovo vojsko je porazené a Igor padne do zajatia. Jeho žena Jaroslavna doma oplakáva svojho muža a prosí prírodné živly, aby mu pomohli vrátiť sa. Igorovi sa podarí ujsť zo zajatia, vráti sa domov a spolu s ďalšími kniežatami pripravujú ďalšiu výpravu.
Veľkomoravské kniežatá (Mojmír, Rastislav) museli bojovať proti politickému a kultúrnemu vplyvu Východofranskej ríše, ktorý upevňovali franskí kňazi latinskou liturgiou, nezrozumiteľnou nášmu ľudu. Rastislav vypravil k byzantskému cisárovi Michalovi III. posolstvo so žiadosťou o vierozvestcov. Michal III. mu roku 863 poslal bratov Konštantína a Metoda. Obaja poznali slovanské nárečie z okolia svojho rodiska Solúna.

Proglas – Predspev k Svätému Evanjeliu: Oslavuje sa v ňom slovanský preklad písma a vyzdvihuje sa domáci jazyk ako základ knižnej vzdelanosti. Autor v proglase poukazuje na to, že ak túžime po radosti, chceme sa zaviť hriechu i svet zbaviť chudoby, musíme počúvať to, čo nám hovorí vlastný rozum a Božie slovo, ktoré nám bolo zoslané. Ďalej poukazuje na to, že aby sme rozumeli Božiemu zákonu musíme poznať písmená, a aby sme sa vedeli dorozumieť, musíme vedieť jazyk, ktorému každý rozumie.

Legenda o Sv. Svoradovi a Benediktovi: Napísal ju biskup Maurus. Zobrazuje udalosti zo života oboch mníchov, ktorí pôsobili za panovania Štefana I. Svorad vstúpil do benediktínskeho kláštora na Zobore pri Nitre a neskôr odišiel do pustovne na skalku pri Trenčíne, kde klčoval les, zachovával pôst a trýznil sa. Jeho žiakom a spolupustovníkom bol Benedikt. Zomrel krátko po Svoradovi, keď ho zbojníci – v nádeji, že má peniaze – zabili a hodili do Váhu. Oboch pochovali v Nitrianskej bazilike. Čoskoro po smrti sa stali známymi, s ich menom sa spájali zázraky a začali ich ctiť ako svätcov. Legenda idealizuje najmä Svoradovu osobu. Maurus tu využil aj ľudové podania, napr. epizódu o zbojníkovi, ktorého Svorad vzkriesil a oslobodil. Legenda je stručná a okrem neveľkého úseku rytmizovanej prózy, kde sa píše o Svoradových cnostiach, väčšia časť sa vyznačuje jednoduchým hovorovým štýlom.

Legendy o Sv. Štefanovi: Zaoberajú sa jeho bojmi s maďarskými pohanskými kniežatami a úsilím o upevnenie kresťanstva v Uhorsku.