(16. – 18. storočie)
Od druhej polovice 16. storočia sa v európskom umení, najmä výtvarnom, začala rozvíjať tvorba, ktorej cieľom nebol bezprostredný obraz skutočnosti, ale usilovala sa zachytiť a zdôrazniť duchovné a prírodné princípy, ktoré stoja za poznávanou skutočnosťou a ovládajú ju. Išlo o nový, nielen umelecký, ale aj myšlienkový a kultúrny prúd, ktorý nazývame barok. Jeho kolískou bolo Španielsko a Taliansko. Renesančná jednostrannosť v presvedčení, že človek ovládne svojim rozumom umenie, prírodné vedy, spoločenské zákony, ba i náboženstvo, vrhala človeka do kritického štádia životnej krízy, ktorú musel barok riešiť. V tomto období osud Európy závisel od súperenia niekoľkých panovníckych rodov, ohrozovala ho turecká expanzia, živelné pohromy, krutosti tridsaťročnej vojny, náboženské boje medzi katolíkmi a protestantmi. v nepriaznivých životných podmienkach nadobúdalo platnosť presvedčenie o vanitas vanitatum (márnosť nad márnosť) všetkého pominuteľného.
Nanovo vzrástlo uvedomenie si kresťanskej viery. Umelci hľadali istotu, obracali sa do večnosti k nadosobným a nadpozemským hodnotám. Barok robil prehnanou až deformujúcou dekoratívnosťou (ozdobnosť), pompéznosťou (nádhera) a patetickosťou (nadnesenosťou), čím chcel ohúriť človeka a zapôsobiť na jeho zmysly. podobná situácia bola aj v literatúre. Pozemský svet ani zmyslová skúsenosť sa z nej nevytratili, ale strácali svoj pôvodný význam a zmysel. Poznávaná skutočnosť sa mení na znaky, symboly, na prostriedky, ktoré majú vyjadriť nevysloviteľné. Štylistika literárneho baroka vytvorila pompézny knižný štýl, najmä básnický, so zložitými trópmi a figúrkami a neohybnými, prekvapivými obrazmi. Antitéza a hyperbola patrili k najobľúbenejším barokovým trópom.