(17. – 18. storočie)
Z lat. slova classicus – vynikajúci, vzorný, príkladný. Je to umelecký smer, ktorý sa v európskej literatúre začal rozvíjať koncom 17. storočia a začiatkom 18. storočia, a to na francúzskom kráľovskom dvore Ľudovíta XIV., ktorého nazývali “kráľ Slnko”. Odtiaľ sa rozšíril do Európy. Hlavné črty klasicizmu: základom bolo napodobňovanie prírody a zobrazovanie toho, čo je podstatné a nemenné. Vzorom pre klasicizmus bolo antické umenie, čiže antický starovek, názory Aristotela na hľadanie a zobrazovanie krásy, pravdy a napodobňovania prírody. Táto literatúra z antického vzoru prebrala presné pravidlá a tieto pravidlá sa museli prísne rešpektovať, takže rozlišovali vysoké a nízke žánre. Vysoké žánre: óda, elégia, epos, tragédia. Nízke žánre: satira, komédia, bájka. Sú to základné žánre, ktoré boli v tomto období. Nepripúšťal sa synkretizmus. Podľa tohto rozdelenia vysoké žánre spracúvali vznešené témy (historické, nadčasové, hrdina bol príslušníkom vysokých vrstiev, vládcom, vojvodom, veľmožom) a nízke žánre spracúvali témy zo života nižších vrstiev a zo súčasnosti. Základná filozofia, ktorá ovplyvnila vznik klasicizmu bol racionalizmus (racio = rozum). Zakladateľom racionalizmu je René Descart. Jeho výrok: “Myslím, teda som.” Klasicizmus vyjadroval rozumovú disciplínu s najvyšším zákonom klasicizmu: súlad pravdy, krásy a dobra.
Klasicistická postava vyjadruje zovšeobecnené charakterové vlastnosti dobového ľudského ideálu. Zameriava sa na všeobecnú charakteristiku postavy nie na jednotlivosti. Vytvorili typy postáv. Klasicizmus nedovoľoval autorovi zaujať vlastný subjektívny postoj v diele. Literatúra bola silne centralizovaná kráľovskou mocou.
Nicolas Boileau Despréaux – vytvoril presné pravidlá klasicistickej poézie, a to v diele Básnické umenie. Vyžadoval v ňom básnickú súmernosť, logickú jasnosť, jednoduchosť sujetu (stavby diela), presnosť jazykového vyjadrovania a dodržiavanie štýlu.