Klasicizmus

(17. – 18. storočie)

Z lat. slova classicus – vynikajúci, vzorný, príkladný. Je to umelecký smer, ktorý sa v európskej literatúre začal rozvíjať koncom 17. storočia a začiatkom 18. storočia, a to na francúzskom kráľovskom dvore Ľudovíta XIV., ktorého nazývali “kráľ Slnko”. Odtiaľ sa rozšíril do Európy. Hlavné črty klasicizmu: základom bolo napodobňovanie prírody a zobrazovanie toho, čo je podstatné a nemenné. Vzorom pre klasicizmus bolo antické umenie, čiže antický starovek, názory Aristotela na hľadanie a zobrazovanie krásy, pravdy a napodobňovania prírody. Táto literatúra z antického vzoru prebrala presné pravidlá a tieto pravidlá sa museli prísne rešpektovať, takže rozlišovali vysoké a nízke žánre. Vysoké žánre: óda, elégia, epos, tragédia. Nízke žánre: satira, komédia, bájka. Sú to základné žánre, ktoré boli v tomto období. Nepripúšťal sa synkretizmus. Podľa tohto rozdelenia vysoké žánre spracúvali vznešené témy (historické, nadčasové, hrdina bol príslušníkom vysokých vrstiev, vládcom, vojvodom, veľmožom) a nízke žánre spracúvali témy zo života nižších vrstiev a zo súčasnosti. Základná filozofia, ktorá ovplyvnila vznik klasicizmu bol racionalizmus (racio = rozum). Zakladateľom racionalizmu je René Descart. Jeho výrok: “Myslím, teda som.” Klasicizmus vyjadroval rozumovú disciplínu s najvyšším zákonom klasicizmu: súlad pravdy, krásy a dobra.

Čítať ďalej

(17. – 18. storočie)

Najvýznamnejšie diela a rozvoj tvorby -> Francúzsko. V tomto období sa tvorila hlavne dráma.

Tragédiu tvorili: Pierre Corneille, Jean Racine.
Komédiu tvoril: Jean – Baptiste Poquelin Moliére.

Pierre Corneille – dráma Cid. Téma tejto drámy zobrazuje španielske rytierstvo. Cid je predstaviteľom kresťanského rytiera, ktorý je oddaný svojej viere, verný kráľovi a starostlivý voči svojej rodine. Je tu konflikt medzi láskou a cťou. Hra je vytvorená tak, že nie je sprevádzaná vedľajšími epizódami, vystupuje v nej málo osôb, hrdina je vznešený jednotlivec, ktorému v plnení jeho povinností prekážajú osobné city, ale svoje city premáha, aby mohol splniť občianske a morálne povinnosti. V dráme sa do popredia dostáva rodová morálka. Tento rytier sa volá Rodrigo Cid. Zabije otca svojej milej Chimeny, ktorý urazil jeho otca. Chimena, hoci miluje Rodriga, žiada jeho smrť. Rozuzlenie nastáva pri zásahu kráľa, ktorý posiela Rodriga bojovať proti Maurom v nádeji, že čas všetko zahojí. Záver narúša klasicistické pravidlá, pretože v ňom došlo k prelínaniu žánrov, mal tragikomický ráz.

Čítať ďalej