(14. – 17. storočie)

Toto obdobie sa vyznačovala významnými geografickými objavmi nových krajín a kontinentov (napr. Ameriky r. 1492), vedeckými objavmi ( heliocentrický názor Poliaka Mikuláša Kopernika a Taliana Galilea Galileiho o Zemi ako o planéte Slnka), vynález kompasu, strelných zbraní a kníhtlače (Nemec Ján Gutenberg). Rozvíjal sa priemysel a sním nová trieda – meštianstvo – najskôr v Taliansku a postupne i v celej Európe.

S rozvojom vedy, techniky a priemyslu sa šírilo aj nové myšlienkové a umelecké hnutie humanizmus (z lat. humanus – ľudský) a renesancia (z franc. reanisance – obroda, znovuzrodenie). Cieľom tohto hnutia bolo obrodenie človeka v duchu antických predstáv a ideálov a obroda, znovuzrodenie antiky. Humanistická a renesančná ideológia sa od záhrobného nadpozemského života obracala k svetskému pozemskému hnutiu. Za najdôležitejšie považovala právo človeka na prirodzené, šťastné prežívanie života, lásku k prírode, úctu k rozumu (racionalizmus), zmyslové poznanie (senzualizmus) a význam jednotlivca (individualizmus).

Humanizmus s renesancia sa opierali o grécku a rímsku antickú literatúru, ktorú považovali za vzor dokonalosti. Humanizmus je začiatkom renesancie. Humanisti študovali a vydávali diela gréckych a rímskych básnikov a filozofov (Homéra, Vergília, Horácia, Ciceróna) a napodobňovali ich tvorbu (tematiku, žánre, štylistiku a latinský jazyk). Dôležitou sa stala rétorika, ktorá preberala antické a štylistické prostriedky.

V literatúre sa zo začiatku používal iba latinský jazyk, ale neskôr začali využívať národné jazyky. Pretože sa literatúra venovala najmä vedeckej a príležitostnej problematike, obmedzovala sa na učené a školské kruhy. Literárna renesancia sa od štúdia a napodobňovania anglických diel postupne dostala k zobrazovaniu prirodzeného, radostného vzťahu človeka k pozemskému životu. Spisovatelia používali iba národné jazyky a štylistika ich diel bola jednoduchšia.