Slovenskú literatúru sprevádza zápas o zvládnutie vlastných vnútorných problémov, ale aj zápas s pretrvávajúcou vonkajšou nerozvitosťou spoločenských foriem literárneho života. V posledných dvoch desaťročiach 18. storočia však nastáva výrazné uvoľnenie tvorivosti slovenskej literatúry, ktorá vstupuje do obdobia tzv. novodobých dejín. Najdôležitejšou úlohou v slovenskom národnom obrodení bola integrácia slovenskej literatúry a kultúry na základe jednotnej národnej myšlienky, v rámci širších integračných procesov, dotýkajúcich sa Slovákov ako národa. Z tohto hľadiska môžme vyčleniť štyri fázy slovenského národného obrodenia.
Prvé obdobie národného obrodenia sa začína rokom 1780 a trvá do roku 1820. Na Slovensku v tomto období prevládajú dve vierovyznania – katolícke a evanjelické. Ich ciele smerovali k národnozjednocovaciemu procesu. Prvý raz zaznamenávame aktivitu, ktorá obsiahla celé Slovensko aj všetky spoločenské skupiny. U bernolákovcov (predstavujúcich katolícke duchovenstvo) sa ňou stáva kodifikácia (uzákonenie) slovenčiny, ktorá umožňovala priblíženie osvety u nižších vrstiev spoločnosti. Ich dielom je aj založenie a činnosť Slovenského učeného tovarišstva.
Druhú fázu národného obrodenia ohraničujú roky 1820 – 1835. Vypĺňajú ich ďalšie prejavy národnozjednocovacieho hnutia, najmä založenie Slovenského čitateľského spolku v Pešti (1826) a Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej (1834). Na čelo národnozjednocovzcích úsilí sa postavil Ján Holý a Martin Hamuliak z bernolákovskej strany a Ján Kollár a Pavel Jozef Šafárik zo strany stúpencov katolíckej češtiny.
Tretia fáza slovenského národného obrodenia sa dotýka rokov 1835 – 1843. V tomto období sa definitívne vyriešila jazyková otázka. Návrat k biblickej češtine (českoslovenčine) neviedol k cieľu, nebol v danej historickej chvíli produktívny. V tejto fáze sa začína hnutie štúrovcov.
Vrcholná – štvrtá – fáza národnooslobodzovacieho procesu sa vymedzuje rokmi 1843 – 1848. Určujú ju dva medzníky kodifikácia slovenčiny a revolúcia.
Na začiatku národného obrodenia bola Bernolákova Gramatika slovenského jazyka napísaná v latinčine, určená len úzkemu okruhu, na konci je Štúrova Náuka reči slovenskej v slovenčine. Štúrovci nevytvorili len jazyk, ale aj modernú slovenskú literatúru, položili a určili program slovenskej politiky.
Slovenské učené tovarišstvo bola slovenská kultúrno – osvetová spoločnosť. Jej hlavným cieľom bolo “šíriť, pestovať a zušľachťovať nový spisový jazyk.” Tovarišstvo malo široký kultúrny, buditeľský, sociálny a politický program, z ktorého vychádzali spisovatelia a ostatní členovia v literárnej, ľudovo výchovnej a vzdelávacej práci. Vzniklo r. 1789 v Trnave. Na jeho čele stál Anton Bernolák a organizačnú činnosť spoločnosti vykonával Juraj Fándly. Dôležité postavenie mali pobočky, ktoré vznikali obyčajne v katolíckych cirkevných strediskách (Nitra, banská Bystrica, Rožňava) alebo v obciach, kde bola národne uvedomelá osobnosť (Solivar, Veľké Rovné). Slovenské učené tovarišstvo zaniklo v r. 1800 po opadnutí revolučnej vlny v Uhorsku a postupnom potláčaní osvietenských ideí. Slovenskí evanjelici sa združovali v Učenej spoločnosti malohontskej (1808) a v Učenej spoločnosti banského okolia (1810). Zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenska súbežným pestovaním viacerých vedných disciplín a vydávaním ročeniek získali najmä príslušníci Učenej spoločnosti malohonskej. Veľký perspektívny význam malo založenie Katedry reči a literatúry česko-slovenskej (1803) na evanjelickom lýceu v Bratislave, ktoré sa stali strediskom výchovy mladej štúrovskej generácie v 30. a 40. rokoch. Jej predsedom bol Juraj Palkovič. V osvietenskom období začínajú vychádzať aj prvé časopisy a noviny. Medzi najstaršie noviny patria Prešporské noviny (1783 – 1787), ktoré vydával Štefan Leška a ktoré propagovali hospodárske reformy a náboženskú znášanlivosť. Literárno – poučné zameranie mali Staré noviny literárního umění (1785 – 1780), ktoré redigoval Ondrej Plachý v Banskej Bystrici, a Týždenník (1812 – 1818), ktorý viedol Juraj Palkovič v Bratislave. Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej založil prívrženec bernolákovčiny, ale prvým predsedom bol Ján Kollár, zástanca češtiny. V literárnom almanachu Zora (1835 – 1840), ktorý tento spolok vydával, sa vedľa seba uverejňovali práce napísané v bernolákovčine i češtine.
Anton Bernolák
(1762 – 1813)
Pochádzal zo Slanice na Orave. Vyštudoval teológiu v Trnave, vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako kaplán, neskôr ako tajomník arcibiskupskej kancelárie v Trnave. Neskôr ako dekan a správca mestskej školy v Nových zámkoch, kde aj zomrel. Roku 1787 sa pokúsil uzákoniť spisovnú slovenčinu, a to na základe hovorového uzlu trnavského centra. Pred Bernolákom sa o uzákonenie spisovnej slovenčiny pokúsili mnísi kamaldulskej rehole na základe kultúrneho západoslovenského nárečia (západoslovenčiny). Aj Jozef Ignác Bajza sa pokúsil uzákoniť spisovný slovenský jazyk.
Bernolákove diela:
- Jazykovedno – kritická rozprava o slovenských písmenách (Disserátio philologico – critica de literis Slavovum) – vytvoril pravopisnú sústavu na základe foneticko – fondogických princípoch.
- Gramatica Slavica (Slovenská gramatika) – prvá normovaná slovenská gramatika
- Etymologia vocum Slavicarum (Etymológia slovenských slov) – príručka o tvorení slov.
- Slovár Slovenskí – Česko – Latinsko – Německo – Uherskí – má 6 zväzkov, príručka slovnej zásoby
Bernolákovčinu používali aj slovenskí katolíci. Históriou sa v slovenskom klasicizme zaoberali Juraj Papánek – dielo Dejiny slovenského národa. Tvrdil, že Slováci sú prakmeňom všetkých Slovanov.
Juraj Sklenár – dielo: Najstaršia poloha veľkej Moravy a prvý príchod a vpád Maďarov do nej.
Osvietenstvo na Slovensku
Základné žánre: žánre vecnej literatúry – vedecké spisy z oblasti dejepisectva, zemepisu, pedagogiky a literárnej histórie. Tieto diela mali ľudovo – výchovný a populárno – náučný charakter. Orientovali sa na osvetu ľudových vrstiev, na výklad prírodných javov a podávali rady pre roľníkov. Hlavní predstavitelia: Jozef Ignác Bajza a Juraj Fándly.
Jozef Ignác Bajza
(1755 – 1836)
Narodil sa v Predmieri. Študoval vo Viedni. Neskôr pôsobil ako katolícky kňaz. Jeho najvýznamnejšia próza – prvý slovenský román – René mládenca príhodi a skúsenosti – dvojzväzkový román, v ktorom Bajza opisuje cesty, skúsenosti a zážitky Reného. René znamená znovuzrodený. René bol synom bohatého benátskeho kupca, ktorý putoval so svojim učiteľom Van Stipkautom. V prvom zväzku putujú po Turecku, Egypte a Taliansku a v druhom zväzku prichádzajú cez Viedeň na Slovensko a tu putujú po slovenských dedinách. Prvá časť je bohatá na udalosti a nečakané zvraty. Druhá časť má jednoduchú kompozíciu a má výchovný charakter. Autor používa chronologické rozdelenie udalostí, postavy necháva prežívať mnohé príhody, pomocou ktorých poukazuje na chyby všetkých spoločenských vrstiev (poddaných, zemepánov, cirkevnú vrchnosť). bol cirkvou zakázaný. Bajza ho napísal západoslovenským nárečím so zvláštnym pravopisom, ktorý sám navrhol.
Ďalšie dielo: Slovenské dvojnásobné epigramata, jednako – konco – hlasné a zvukovo – mírne. V tomto diele kritizuje ľudské slabosti a vlastnosti. Dvojnásobné sú preto, lebo prvý zväzok obsahuje epigramy, ktoré sú jednako – konco – hlasné, čiže sa rýmujú a v druhej časti uvádza epigramy zvukovo – mírne, čiže bez rýmu, napísané časomerne. Bajza sa dostal do sporu s bernolákovcami, lebo sa usiloval, aby mu bolo uznané prvenstvo uzákonenie spisovného jazyka a cirkvou mu bolo doporučené, aby sa venoval kňazským povinnostiam, nie písaniu kníh.
Juraj Fándly
(1750 – 1811)
Bol príkladným typom a národného buditeľa a vlastenca, ktorý celý život venoval ľudu a svoje knihy “slávnemu slovenskému národu”. Narodil sa v Častej pri Trnave. Ako polosirota za veľmi ťažkých podmienok vyštudoval dejiny v Budíne a v Trnave. Pôsobil ako katolícky kňaz v Seredi, v Lukáčovciach, najdlhšie v Naháči. Túto biednu farnosť mu prisúdil vikariát z trestu za jeho “nemiestne” názory a obetavú prácu na povznesení národnej kultúry. Zomrel v Ompitáli (teraz Dolány). Fándlyho spisy predstavujú populárnu encyklopédiu poľnohospodárskych vedomostí 18. storočia. Jeho knihy sú dikciou (podaním) jasné a konkrétne, vychádzajú v ústrety jednoduchým čitateľom. Svojimi spismi prvý úspešne uviedol do života Bernolákov spisovný jazyk. Je tvorcom prvej slovenskej prozaickej reči, do ktorej formuluje poučky raz vo forme besedy, inokedy vo výklade z histórie, ako aj v živých obrazoch prírody a roľníckeho života. Takýto ráz majú jeho diela Piľní domajší hospodár (1792 – 1810) – 8 zväzkov, Zeľinkár (1793), O úhoroch a včelách rozmluvání (1802), Slovenskí včelár (1802), Ovčár. Fándly vyzdvihoval dôležitosť roľníckeho stavu, a tým upevňoval sebavedomie poddaných. Podporoval cirkevné reformy “osvieteného” panovníka Jozefa II. V knihe Dúverná zmluva medzi mňíchom a diáblom (1789) schvaľoval zrušenie reholí, ktoré sa nezaoberali školskou alebo sociálnou činnosťou. podrobne vysvetlil príčiny a dôvody, ktoré toto všetko spôsobili. Vidí ich v tom, že mnísi upustili od prvotných rehoľných zásad, najmä chudoby (poukazuje na bohatstvo kláštorov) a telesnej práce, a stali sa tak príťažou pre spoločnosť. Obviňuje mníchov z udržiavania ľudu v zaostalosti. Vyšli iba dva zväzky, druhé dve cirkev zhabala, lebo ju pobúrili spisy a Fándlymu zakázala akúkoľvek literárnu činnosť. Fándlyho rukopis skončil tak isto, lebo obsahoval výpisy všetkých zákonov z uhorského zákonníka, ktoré by mohli poddaní použiť na svoju obhajobu. Na Fándlyho zrade mal zásluhu aj J. I. Bajza a Fándlyho za skonfiškovaný rukopis odsúdili na dva týždne o chlebe a vode do kláštorného väzenia u trnavských františkánov. Dielo Dúverná zmlúva je napísané vo forme dialógu. Zhovárajú sa v ňom uštipačný diabol Titinillus s učeným, ale konzervatívnym mníchom Atanáziom. Autor – osvietenský farár – hovorí ústami diabla. Ide o prvé veľké dielo vydané v bernolákovčine.