Orientálna literatúra

(3. tisícročie pred n. l. – 5. storočie n. l.)

Za najstaršie literatúry pokladáme sumerskú, akkadskú a staroegyptskú literatúru. Sumeri sídlili v južnej Mezopotámii asi od začiatku 4. tisícročia do konca 3. tisícročia pred. n. l. Vtedy vznikla aj sumerská literatúra. Počas dejinného vývoja sa akkadčina rozčlenila na dva hlavné dialekty, na babylončinu a asýrčinu. Sumeri vynašli a podstatne zdokonalili klinové písmo, ktoré prijali a používali národy Blízkeho východu. Tieto literatúry boli takmer neznáme až do 19. storočia. Dodnes pokračuje veľmi zložitá práca na ich filologickom (jazykovednom) výklade.

Epos o Gilgamešovi je sumerského, babylonského a asýrskeho pôvodu. Zo žánrového hľadiska predstavuje monumentálny hrdinský epos. Nie je to už len mýtus, jeho hrdinovia žijú, trpia a umierajú ako ostatní ľudia, aj keď boli obdarení nadľudskou silou. Sumerský kráľ je pravdepodobne historickou postavou.

Kráľ Gilgameš, poloboh, tvrdou rukou vládne obyvateľom mesta Uruk, ktorých núti ťažko pracovať na mestských hradbách. Obyvatelia požiadajú o pomoc bohov, ktorí vytvoria polodivého človeka Enkidua, ktorý žije v stepi so zvieratami. Enkidu prichádza do Uruku, víťazne zápasí s Gilgamešom a spriatelí sa s ním. Obaja sa spoločne vypravia do libanonských hôr, aby zničili krutého obra Chuvava. S pomocou boha slnka Chuvavu premôžu. Po návrate do Uruku Gilgameš odmietne bohyňu Ištaru, ktorá zošle na zem nebeského býka. Gilgameš a Enkidu ho zabijú, Enkidu urazí bohyňu, tým privolá jej kliatbu a zomrie. Po smrti priateľa Gilgameš hľadá tajomstvo večného života. Keď vyloví z dna oceánu rastlinu nesmrteľnosti, zožerie mu ju had. Záverečná časť eposu obsahuje rozhovor medzi Gilgamešom a Enkiduovou dušou. Má dve časti. Dielo sa zachovalo v štyroch verziách, známa je novoasýrska verzia zo 7. stor. p. n. l.

Najmladšou z literatúr Blízkeho východu je hebrejská literatúra. Stará hebrejská literatúra sa zachovala nepretržitým podaním. Predstavuje ju v prvom rade Biblia. Biblia obsahuje niekoľko desiatok spisov v rozsahu od jednej do 70 až 80 strán. Delí sa na dve časti: Starý zákon (Stará zmluva) a Nový zákon (Nová zmluva).

Starý zákon je svätou knihou židovského náboženstva. Vznikol v priebehu viacerých storočí pred narodením Krista. v židovstve má názov tóra (zákon), proroci a sväté spisy. Kresťania ho prevzali ako prvú časť svojej Biblie. Názvy Starý zákon a Nový zákon sú židovského pôvodu. Kresťanský výklad Starého zákona nie je totožný so židovským výkladom. Kresťanstvo interpretuje starý zákon kristologicky, to znamená, že v mnohých starozákonných výrokoch vidí prorocké predpovede poukazujúce na Ježiša Krista.
Nový zákon je špecificky kresťanská zbierka biblických kníh.
Starý zákon predstavuje 46 kníh a sú trojakého obsahu:

  • historické (dejepisné) – Päť kníh Mojžišových, Kniha Jozue, Kniha sudcov, Kniha Rút, …
  • poučné a básnické – Jób, Žalmy, Kniha prísloví, …
  • prorocké – Izaiáš, Jeremiáš, Daniel, Ezechiel a iné

Podobne sa delí aj 27 kníh Nového zákona:

  • historické (dejepisné) – Štyri evanjeliá a Skutky apoštolov,
  • poučné – Štrnásť listov Sv. Pavla, List Sv. Jakuba, Dva listy Sv. Petra, Tri listy Sv. Jána Evanjelistu, List Sv. Júdu Tadea
  • prorocké – spis Zjavenia Sv. Jána (Apokalypsa)

Spomedzi kníh Nového zákona sú mimoriadne dôležité evanjeliá. Napísali ich apoštoli a žiaci apoštolov.

Obsah Biblie je veľmi pestrý a rozmanitý. Veľká časť Starého zákona sa zaoberá dejinami izraelského národa. Patria sem knihy, ktoré formou múdrych myšlienok vyjadrujú skúsenosť, pravdu pre rôzne široké oblasti. Prorocké knihy prinášajú kritiku izraelského a iných národov. Na začiatku Nového zákona sú štyri evanjeliá, ktoré sú hlavným prameňom poznania Ježišovho učenia a diela. Skutky apoštolov hovoria o šírení kresťanstva, o prvých kresťanských cirkevných obciach, zboroch. Listami apoštolov udržiavali prví kresťanskí misionári kontakt s cirkevnými zbormi. Zjavenie Sv. Jána je kresťanská apokalypsa, v ktorej je tajomnými obrazmi zjavený priebeh posledného úseku dejín a začiatok Božieho kráľovstva.

Pre veriacich ľudí je Biblia Božím slovom, Písmom svätým. Zásadným spôsobom ovplyvňuje ich videnie sveta a chápanie života.

Biblia je knihou špecifickou: je súčasne umeleckým, náboženským, historickým ako aj doktrinárskym t.j. neomylným, nezvratným a večným dielom. Je najčítanejším, najinterpretovanejším a najprekladanejším dielom svetovej literatúry. Myšlienkový svet Biblie, jej poetika, metaforické, alegorické a tematické postupy dodnes ovplyvňujú duchovný a literarárny vývoj. Od stredoveku, ktorý z Biblie urobil knihu kníh, sa vplyv Biblie prejavoval dvojakým spôsobom: o Bibliu a apokryfy, čiže nepôvodné biblické texty, sa opierala na jednej strane hagiografia, legendistika, náboženský epos a alegorické putovanie, stredoveké mystérium, klasicistická, baroková a neskoršia biblická dráma, na druhej strane tzv. karnevalová literatúra. Na základe Biblie sa v literatúre vytvára rozsiahla vrstva biblických loci communes (myšlienkové a slovné spojenia), ku ktorým patria aj tematické a žánrové podoby charakterov biblických postáv.

Z ostatných starovekých orientálnych literatúr je známa indická literatúra. Známe sú hrdinské spevy Mahábhárata a Rámájana.
Jadrom hrdinského eposu Mahábhárata je bratovražedný boj o trón medzi Kuruovcami a Pánduovcami, potomkami kráľa Bháratu. Epos obsahuje aj veľa ďalších príbehov rozličného charakteru, legiend, bájok, politických, filozofických a náboženských výkladov a pod.

Epos Rámájana opisuje tragický údel kráľovského syna Rámu a jeho ženy Sýli.