Stredoveká literatúra

(5. – 15. stor. n. l.)

Rástlo feudálne zriadenie – rozdelenie spoločnosti (páni, poddaní); rastúci význam kresťanstva.

Ľudia si už v starších dobách uvedomovali, aký význam má slovo pri vzájomnom dorozumievaní a pôsobení človeka na okolie. Počas primitívnych obradových úkonov používali najprv jednoduché, neskôr pravidelne členené slovesné prejavy, ktoré nemali estetický ani poznávací zámer. Slovesnosť sa rozvinula až v stredoveku. Vo feudálnych vzťahoch medzi pánmi a poddanými sa s rastúcim významom kresťanstva prejavovali jednoliate vzťahy v hospodárskej, spoločenskej i kultúrnej oblasti. Hovoríme o univerzálnosti stredovekej európskej kultúry, čiže o jej spoločných vlastnostiach ktoré jednotne ovplyvnili oficiálnu umeleckú tvorbu vo všetkých krajinách. V kresťanstve malo základ aj myslenie a názory na umenie. Jedným z nich je teória o menlivosti poriadku sveta, o existencii trvalých právd a životných princípov. Bolo sa im treba podriaďovať a rovnako prijať i nemenné rozdelenie spoločnosti na tri stavy: na duchovných, pánov a poddaných. V cirkevných i svetských autoritách sa videla záruka istoty správneho napredovania životom a správneho zmýšľania.

Čítať ďalej

(5. – 15. storočie)

Odrážala feudálny spôsob života a náboženský svetonázor čo vyplývalo z vlády cirkvi a šľachty. Základným dielom z ktorého sa vychádzalo bola Biblia. Základné krédo “Ora et labora” – modli sa a pracuj. Umenie zobrazovalo pozemský svet – motív večného života. využívala sa alegória, symbolika a obraznosť. Základnou funkciou literatúry bola poznávacia a náučná. Prevládal synkretizmus – splývanie umeleckej a vecnej literatúry. Najdôležitejšia bola forma básne, obsah bol menej dôležitý, využívala sa imitácia. Štýl tvorby bol rétorický, čiže kvetnatý, ozdobný a emocionálny. Využívala sa synonymia, personifikácia, hyperbola a prirovnanie.

Čítať ďalej

(800 – 1500 n. l.)

- delí sa na dva etapy:

  1. formovanie stredovekej literatúry (800 – 1000)
  2. literatúra písaná po latinsky (1000 – 1500), po česky a slovakizovanou češtinou (polovica 14. storočia)

Začiatky slovenskej stredovekej literatúry súvisia s príchodom kresťanstva na naše územie. Bohoslužobným jazykom v tomto období bola latinčina.

Čítať ďalej

Začiatok 10. storočia – zánik Veľkomoravskej ríše. Na území Slovenska vznikol feudálny Uhorský štát, ktorý založili maďarské kočovné kmene v oblasti Zadunajska. Maďarské kmene preberali od našich predkov spoločenské a kultúrne hodnoty ako aj slovnú zásobu.

Uhorský štát sa orientoval na používanie latinského jazyka v písomných prejavoch. Latinská literatúra a vzdelanie sa využívala v cirkevnej aj svetskej oblasti. Strediskami vzdelanosti boli kláštory, cirkevné a mestské školy a univerzity. V kláštoroch sa rozvíjala aj literarárna činnosť – odpisovanie rukopisov a zhotovovanie kódexov. Latinské cirkevné školy vzdelávali budúcich kňazov. Mestské školy poskytovali len základné vzdelanie – vznikali v 14. storočí.

Čítať ďalej

Indická literatúra

- najvýznamnejšia literatúra na strednom východe. trvala od 5. do 15. storočia. Najväčší básnik starej Indie Kálidása, žil v období zlatých vekov indických dejín. Napísal dva cykly poézie Kruh ročných období a Oblak poslom.

Čínska literatúra

Bola najvýznamnejšia. Základom vzdelanosti bolo čínske znakové písmo, čínska filozofia a tradícia. Trvala od 5. do 15. storočia. Náboženstvo – indický budhizmus. Ovplyvnila celý ďaleký východ. Patrili tu dvaja básnici: Li Po a Tu Fu.

Li Pu – veľmi talentovaný a vzdelaný básnik. Jeho najznámejšie diela: Pijanské básne, Básne priateľom. Verše => básne proti vojne, v ktorých vyjadroval veľkú lásku k domovine.

Tu Fu – vo svojich básňach poukazoval na ťažký každodenný život a utrpenie ľudu. Zbierka básní: Perly a ruže.

Čítať ďalej