(5. – 15. stor. n. l.)
Rástlo feudálne zriadenie – rozdelenie spoločnosti (páni, poddaní); rastúci význam kresťanstva.
Ľudia si už v starších dobách uvedomovali, aký význam má slovo pri vzájomnom dorozumievaní a pôsobení človeka na okolie. Počas primitívnych obradových úkonov používali najprv jednoduché, neskôr pravidelne členené slovesné prejavy, ktoré nemali estetický ani poznávací zámer. Slovesnosť sa rozvinula až v stredoveku. Vo feudálnych vzťahoch medzi pánmi a poddanými sa s rastúcim významom kresťanstva prejavovali jednoliate vzťahy v hospodárskej, spoločenskej i kultúrnej oblasti. Hovoríme o univerzálnosti stredovekej európskej kultúry, čiže o jej spoločných vlastnostiach ktoré jednotne ovplyvnili oficiálnu umeleckú tvorbu vo všetkých krajinách. V kresťanstve malo základ aj myslenie a názory na umenie. Jedným z nich je teória o menlivosti poriadku sveta, o existencii trvalých právd a životných princípov. Bolo sa im treba podriaďovať a rovnako prijať i nemenné rozdelenie spoločnosti na tri stavy: na duchovných, pánov a poddaných. V cirkevných i svetských autoritách sa videla záruka istoty správneho napredovania životom a správneho zmýšľania.
Mali človeka dvíhať z poroby pohanstva k vyšším duchovným hodnotám. Toto sa odzrkadlilo aj v stredovekej estetike. Keďže aj príbehy a udalosti sa chápali ako objektívne dané a nezávislé od človeka, v stredovekej metóde tvorby nenachádzame psychologické motivovanie deja ani zobrazovanie konania postáv ako odvíjania príbehov. Vyrástla veľká dôvera v literárne autority, z ktorých najuznávanejšou bola Biblia, neskôr diela cirkevných otcov a antických literátov. Autori tieto vrcholné diela napodobňovali v obsahu i forme a hojne ich citovali, čím vytvorili zvláštny postup dpi písaní – imitáciu (bola uznávaná). Mnohé obrazy i celé časti sa preberali, v rôznych textoch opakovali, prenášali sa z diela do diela. Niekedy sa obmieňali – parafrázovali. Nezmenené alebo parafrázované sa pričastým opakovaním stali topickými – ošúchanými, zaužívanými. S náboženstvom sa silne uplatňovalo transcendentálne poňatie sveta a života. Zmysel všetkého na svete sa určuje predovšetkým vzťahom k vyššiemu poriadku, nadpozemskému svetu a k Bohu.
Život a príroda sa v svetle kresťanských ideálov javili ako pominuteľné. Umenie volilo väčšinou náboženské témy, chcelo odhaliť a postihnúť večné a najvyššie hodnoty a posúvať všetko bližšie k metafyzickým vzorom a cieľom, čiže zobrazovať vo všeobecnosti a morálnej jednosmernosti. Z tohto dôvodu sa na popredné miesto v literatúre dostáva alegória a symbolika. Vzniká dôležitý postup pri opise postáv, javov a vecí – idealizované typizovanie. Pri idealizovanom typizovaní sa nezdôrazňujú individuálne, konkrétne a zmyslové, ale všeobecné vlastnosti, čím sa vytvorí idealizovaný typ, ktorý má tradičné a ustálené vlastnosti. Sila náboženského prežitia a hlboký citový zážitok podnietili v 13. storočí vznik kresťanskej mystiky. Prejavila sa prehĺbením a oživením obraznosti a citovosti vo vzťahu k Bohu, Panne Márii a svätým a obohatila citovú sféru človeka i literárne diela o nové hodnoty. Špecifické črty stredovekej literatúry sa preniesli i do humanizmu, renesancie a baroka.
Básnický štýl sa opieral o rétorický štýl, ba sa s ním stotožňoval a často to charakterizovala Veľká Tornamentálnosť. Pomáhalo mu v tom rozširovanie významu hromadením trópov a figúr, ktorým hovoríme amplifikácia a kumulácia (rozširovanie a hromadenie). Myšlienky sa tak vyjadrovali pôsobivejšie, bohatšie, poukázalo sa na ne z viacerých hľadísk. Autor tým nielen pôsobil na poslucháčov, ale aj účinnejšie vyjadril nesmiernosť tajomstva vesmíru i postavenie človeka v ňom. Veľkoleposť štýlu sa trojstupňovo merala podľa významu osôb. Ak bola nízkeho pôvodu, písalo sa v nej obyčajným nízkym štýlom, ak bola stredného pôvodu stredným štýlom a vznešený, už celkom zrétorizovaný štýl patril ľuďom z vysokej, urodzenej vrstvy.
Neskôr literatúra nadobúdala svetskejší charakter, dostávala sa na hrady i do miest. Svetskému umeniu sa začína vymedzovať pevné miesto v živote stredovekej spoločnosti. Autor stál v úzadí, zo začiatku sa neuvádzali ani názvy diel. Až po vynájdení kníhtlače (1445) sa začali texty dopĺňať presnejšími údajmi. Pretrvával synkretizmus, t.j. kríženie literárnych druhov, ba aj krásnej a vecnej literatúry. Staršia literatúra je súčasťou vývojového procesu, ktorý stále pokračuje a nie je dokončený ani dnes. Význam najväčších zjavov starších čias siaha až do prítomnosti a bez poznania kultúrnej tradície a úctu k nej by naše poznanie a estetické prežívanie novšej a súčasnej literatúry bolo chudobné a nedokonalé.