Antická literatúra rímska

(3. stor. pred n. l. – 5. stor. n. l.)
Rímska literatúra čerpala námety a formy z gréckej literatúry. V rámci rímskej literatúry sa tvorila dráma, poézia a próza (historická próza alebo satira).

Dráma – predstaviteľ Titus Maccius Plautus – autor, herec a režisér drámy. Tvoril komédie (zachovalo sa ich 21). Námety čerpal z bežného života, pričom zohavoval typicky rímske spoločenské prostredie avšak dej umiestňoval do Atén (grécky štát). Najvýznamnejšie diela: Komédia o hrnci, Pseuladolus a Chrastavý vojak.

Epika (próza) – veľký rozvoj nastal v oblasti rečníctva a dejepisectva. Najvýznamnejší rétor Marcus Tullius Cicero – jeho vystúpenia v štátnom zriadení, politické(štát, senát)
Gaius Julius Caesar – zaoberal sa historiografiou
Najvýznamnejšie filozofické práce mal Titus Lucrécius Carus

Lyrika (poézia) – predstavitelia: Quintus Horacius Flaccus, Publius Yergílius Maro, Publius Ovídius Naso.

Historická próza – zaoberala sa dejinami rímskej spoločnosti. Autor v dielach uplatňoval aj kritický pohľad na jej vývoj. Jej hlavným predstaviteľom je Publius Cornelius Facitus. Napísal dve veľké historické diela: Letopisy (14 – 68 n. l.) a Dejiny (68 – 96 n. l.). napísal približne 30 historických próz, z ktorých sa zachovalo asi 15.

Publius Ovídius Naso

Bol poetik. Jeho tvorba sa rozdeľuje na tri témy:

  1. milostná poézia (začiatok jeho života)
  2. námety z gréckej a rímskej mytológie
  3. básne s témou vyhnanstva – rímska poézia v zlatom období vlády Augusta.
  1. zbierky: Debut = (zbierka) Lásky, Listy heróm (21 fiktívnych ľúbostných listov, v tejto zbierke je uverejnená báseň – Umenie milovať – touto básňou sa Ovídius lúči s ľúbostnou tematikou tým, že sa prevteľuje do učiteľa lásky), Súbor ľúbostnej elégie.
    elégia – báseň smutného obsahu. láska o ktorej Ovídius hovorí, že nie je hlboký cit, ale zobrazuje lásku ľahkú, zábavnú dobrodružnú, ktorou si Rimania spestrovali život.
  2. diela: Metamorfózy – premeny(250 gréckych a rímskych báji s rovnakým motívom premeny). V Metamorfózach sa rozprávanie začína opisom vzniku sveta z chaosu a končí sa premenou cézarovej duše na kométu. V diele je spracovaný napr. Mýtus o štyroch vekoch – o zlatom (nepozná prácu ani bolesť), striebornom, bronzovom (medenom) a železnom (je plný utrpenia, násilia a zloby), Mýtus o potope, Bájka o Dadaiovi a Ikarovi. Nešlo o vyslovenie hlbokých myšlienok, ale zaujať čitateľa.
  3. dva rozsiahle zbierky: Žalospevy a Listy z Pontu

Vergílius a Horácius

Tvorili v období vlády Augusta.

Vergílius (Publius Vergílius Maro) (70 – 19 pred n. l.) – vytváral pastierske idyly, napr. Bukolika a roľnícky spev Georgica. Jeho najvýznamnejším dielom je báseň Aeneas. Táto báseň vyšla v dvanástich knihách, spracovaná povesť o trójskom hrdinovi Aeneovi, ktorého považovali za praotca rímskeho národa. Báseň je námetom podobná Ilias a Odysei. Po skončení trójskej vojny hľadá Aeneas spolu so svojimi druhmi na príkaz bohov novú vlasť. Prenasleduje ho hnev bohyne Junomy, blúdi morom, až sa po bojoch usadí v Latiw, ožení sa s dcérou kráľa Latinou a zakladá v novej vlasti nový rod, z ktorého vzídu rímski panovníci = Cézar, … Vytvorili hrdinu ako vzor rímskej spoločnosti, ktorý uprednostňuje potreby spoločnosti pred osobným blahom. Vergílius vytvoril dielo, ktoré sa slávou vyrovnalo Homérovým eposom. V postave Aenea vyjadril predpoklady rímskej dokonalosti a svoju túžbu po mieri. Pred smrťou toto dielo ešte nemal dokončené a nechal odkaz pre svojich priateľov, aby ho po jeho smrti spálili, avšak cisár Augustus to nedovolil. Dielo sa mu zdalo honosné.

Horácius (Quintus Haracius Flaccus) (65 – 8 pred n. l.) – bol prívržencom Augusta, písal básne Ódy – cyklus básní. Horacius v ódach vystupuje ako kráľ múz, ktorý chce zasvätiť mladú generáciu do tajov spoločenského poriadku. Poézia v mravných hodnotách rímskej spoločnosti, o tom, akými cestami sa má občan uberať, aby bol čo najprospešnejší sebe a okoliu. odsudzuje túžbu po bohatstve a egoizmus. Občianske rozdiely.
Satiry – v tomto diele sa zameriava na riešenie problematiky individuálneho života, t.j. rieši otázku ako žiť, ako sa stať šťastným. V diele sa usiluje ukázať správny spôsob života v protiklade s ľudskými chybami a omylmi.
Listy – zobrazuje tu samého seba ako človeka dopúšťajúceho sa chýb, váhajúceho a hľadajúceho správnu cestu. Jeho básne majú spoločenský a politický podtón a za úplnú dokonalosť považoval úplnú osobnú nezávislosť.

Bolo za okrajom

Epos o Gilgamešovi má charakter mýtu (vystupujú tu bohovia s ľuďmi, čarovné predmety, zázračná rastlina, ľudia premenení na zver). Dielo obsahuje časti s veľmi realistickým opisom, ale aj s poetickými opismi. Gilgameš bol krásny muž vysokej ramenatej postavy, bohovia mu dodali odvahu a silu a žiaden nepriateľ mu neodolal. Patrili mu všetky ženy v meste a všetci muži mu museli slúžiť.

Biblia bola napísaná po grécky a hebrejsky. Najstarší preklad – starosloviensky preklad Sv. Cyrila a Metoda. Vo veľkom množstve sa v biblii využíva metafora a podobenstvá.

metamorfóza – premena – vzniká niečo nové, čo na svete nie je. V niektorých bájkach sa premena považuje za trest alebo zmiernenie smrti, osudové veci zásahom bohov, veštbou alebo kliatbou.