Začiatok 10. storočia – zánik Veľkomoravskej ríše. Na území Slovenska vznikol feudálny Uhorský štát, ktorý založili maďarské kočovné kmene v oblasti Zadunajska. Maďarské kmene preberali od našich predkov spoločenské a kultúrne hodnoty ako aj slovnú zásobu.

Uhorský štát sa orientoval na používanie latinského jazyka v písomných prejavoch. Latinská literatúra a vzdelanie sa využívala v cirkevnej aj svetskej oblasti. Strediskami vzdelanosti boli kláštory, cirkevné a mestské školy a univerzity. V kláštoroch sa rozvíjala aj literarárna činnosť – odpisovanie rukopisov a zhotovovanie kódexov. Latinské cirkevné školy vzdelávali budúcich kňazov. Mestské školy poskytovali len základné vzdelanie – vznikali v 14. storočí.

Academia Istropolitana – vznikla v Bratislave v roku 1465 – 1491.

V období 15. storočia začali na územie Slovenska prúdiť husitské myšlienky. Šírili ich najmä slovenskí študenti pražskej univerzity. V druhej polovici 15. storočia začali prenikať humanistické a renesančné myšlienky, ktoré podporoval kráľ Matej Korvín.

Od začiatku 15. storočia sa na území Slovenska začína používať ako spisovný jazyk čeština. Čeština sa stala náboženským jazykom – biblická čeština – a literárnym jazykom. Literatúra v období 15. stor. slúžila hlavne kresťanstvu, mala náboženský obsah, tvorili sa žalmy, kázne, modlitby, piesne a legendy. V kazateľskej oblasti boli obľúbené anekdoty, bájky a krátke poviedky.

Svetská literatúra, ktorá bola väčšinou odborná, bola zapisovaná v náboženských dielach – kódexoch -> synkretizmus – splývanie náboženskej a svetskej literatúry.

Poéziu v stredoveku predstavovali latinské cirkevné piesne, v slovenskom prostredí sa spievali piesne českého pôvodu.

Próza – najpopulárnejšie žánre legendy (Legenda o Sv. Gorazdovi a Benediktovi z 11. stor., a tri Legendy o Sv. Štefanovi z 11. a 12. stor.).

Dráma sa vyvinula v kresťanských kruhoch ako vianočné a veľkonočné hry, legendové hry… Hralo sa po latinsky alebo po nemecky, neskôr mali ľudový charakter. Vznikali tzv. kroniky v šľachtickej literatúre, ktoré zobrazovali historické udalosti spojené s bájkami a povesťami a zachovali sa Anonymova kronika – Činy Uhrov zo začiatku 13. storočia, Kronika Šimona z Kézy z konca 13. storočia.

Literatúra písaná po česky mala prevažne náboženský a mravoučný charakter. Hymnická pieseň Vitaj, milý Spasiteľu (pol. 14. stor.) a Spišské modlitby (próza z 15. storočia). Feudálnu literatúru šírili igrici. Z mestskej literatúry sa zachovali mestské knihy (Žilinská kniha), listy a listiny.

Vynález kníhtlače (Ján Gutenberg okolo r. 1445 v Nemecku) sprístupnil knihy širším vrstvám. Knihy vytlačené do r. 1500 nazývame ikunabuly. Stredoveká literatúra je svedectvo kultúrnej vyspelosti nášho národa, je dôkazom toho, že sa tu rozvíja nielen náboženská, ale aj odborná literatúra, najmä v oblasti liečiteľstva a prírodných vied.

Stredoveká česká literatúra

Ako jazyk sa udržiavala staroslovienčina v 10. storočí. v tomto jazyku vznikali legendy a náboženské piesne (pieseň Hospodin pomiluj). Neskôr sa ako spisovný jazyk používala latinčina – Chronica Boemorum, čiže Kronika Česká z 12. storočia. Autorom bol pražský cirkevný hodnostár Kosmas, zobrazuje české dejiny.

Dalimilova kronika – 14. storočie – autor je neznámy.

Satirická literatúra je zachovaná v Hradeckom rukopise (14. stor.) – najznámejšia skladba je Desatero Kátame Božie. Kritizuje spoločenské mravy a rozoberá rôzne druhy povolaní z výsmešného hľadiska.

Začiatok 15. storočia – husitské hnutie – Ján Hus – písal po latinsky a česky a kritizoval predávanie odpustkov. Napísal diela Postika, Výklad viery, Desatero a Páteře, ktoré sú výkladom modlitieb.