Integračné procesy v slovenskom národnom obrodení

Slovenskú literatúru sprevádza zápas o zvládnutie vlastných vnútorných problémov, ale aj zápas s pretrvávajúcou vonkajšou nerozvitosťou spoločenských foriem literárneho života. V posledných dvoch desaťročiach 18. storočia však nastáva výrazné uvoľnenie tvorivosti slovenskej literatúry, ktorá vstupuje do obdobia tzv. novodobých dejín. Najdôležitejšou úlohou v slovenskom národnom obrodení bola integrácia slovenskej literatúry a kultúry na základe jednotnej národnej myšlienky, v rámci širších integračných procesov, dotýkajúcich sa Slovákov ako národa. Z tohto hľadiska môžme vyčleniť štyri fázy slovenského národného obrodenia.

Prvé obdobie národného obrodenia sa začína rokom 1780 a trvá do roku 1820. Na Slovensku v tomto období prevládajú dve vierovyznania – katolícke a evanjelické. Ich ciele smerovali k národnozjednocovaciemu procesu. Prvý raz zaznamenávame aktivitu, ktorá obsiahla celé Slovensko aj všetky spoločenské skupiny. U bernolákovcov (predstavujúcich katolícke duchovenstvo) sa ňou stáva kodifikácia (uzákonenie) slovenčiny, ktorá umožňovala priblíženie osvety u nižších vrstiev spoločnosti. Ich dielom je aj založenie a činnosť Slovenského učeného tovarišstva.

Continue reading “Integračné procesy v slovenskom národnom obrodení”

Predvojnové umelecké avantgardy

Vznikli začiatkom 20. storočia. Termínom avantgarda (predvoj) označujeme širokú škálu ideovo-estetických programov, ktoré odmietajú mešťanstvo a jeho hodnoty. Umelci ako vzdor proti spoločnosti využívajú gesto osamelosti a odmietania, avšak nevystupujú osamelo, ale ako organizované názorovo jednotné smery (skupiny). Základné znaky avantagardy:

  • kolektivizmus – združovanie do smerov
  • programotvorné úsilie (vytváranie manifestov).

Avantgarda sa rozvíja v 2 základných prúdoch:
vychádza z kubizmu, cez futurizmus k abstrakcionizmu
začína expresionizmom, cez dadaizmus k surrealizmu.

Continue reading “Predvojnové umelecké avantgardy”

Barok

(16. – 18. storočie)

Od druhej polovice 16. storočia sa v európskom umení, najmä výtvarnom, začala rozvíjať tvorba, ktorej cieľom nebol bezprostredný obraz skutočnosti, ale usilovala sa zachytiť a zdôrazniť duchovné a prírodné princípy, ktoré stoja za poznávanou skutočnosťou a ovládajú ju. Išlo o nový, nielen umelecký, ale aj myšlienkový a kultúrny prúd, ktorý nazývame barok. Jeho kolískou bolo Španielsko a Taliansko. Renesančná jednostrannosť v presvedčení, že človek ovládne svojim rozumom umenie, prírodné vedy, spoločenské zákony, ba i náboženstvo, vrhala človeka do kritického štádia životnej krízy, ktorú musel barok riešiť. V tomto období osud Európy závisel od súperenia niekoľkých panovníckych rodov, ohrozovala ho turecká expanzia, živelné pohromy, krutosti tridsaťročnej vojny, náboženské boje medzi katolíkmi a protestantmi. v nepriaznivých životných podmienkach nadobúdalo platnosť presvedčenie o vanitas vanitatum (márnosť nad márnosť) všetkého pominuteľného.

Continue reading “Barok”

Jozef Gregor Tajovský

Vo svojej tvorbe využíva kriticko-realistickú metódu, čo znamená, že kriticky poukazuje na nedostatky v národe, z čoho si vyslúžil prirovnanie „tupiteľ národa“. Zobrazuje portréty prostých chudobných ľudí, ktorí živoria, žijú z ruky do úst, no predsa sú naplnení bohatstvom ľudského citu, ľudského charakteru, ktorý je ukrytý v biede a v ich utrpení. Tam, kde nešťastie je dôsledok ich vlastnej viny, je Tajovský neúprosným kritikom. Nič nezakrýva a neodpúšťa. Kritizuje slovenskú pasivitu, odnárodňovanie, neochotu prijať kultúru a vzdelane. V mnohom zobrazuje vlastnú skúsenosť. Venoval sa krátkym prózam a divadelným hrám.

Krátka próza:
debut – poviedka Na mylných cestách
zbierky Omrvinky, Z dediny – zobrazuje realitu dediny, pričom sa zameriava na najchudobnejšie vrstvy (sociálne podmienky). Podobný námet je aj v poviedke Maco Mlieč, Apoliena – život slúžky, ktorá stratila sluch od bitky, ktorá denne dostávala od vlastného otca. Odhaľuje tu následky alkoholizmu. Rozprávač je autor, pričom mu napomáha jeden z učňov remeselník, u ktorého Apoliena slúžila. Tento učeň mení svoj postoj k slúžke od výsmechu k pochopeniu.
Maco Mlieč – jedna z najkrajších postáv slovenského realizmu. Je tu kontrast medzi svetom sluhov a pánov. Maco svojej slúžke u richtára prispôsobí aj zmýšľanie. Pred smrťou má výčitky voči gazdovi a ďakuje. Kontrast je aj medzi vonkajším vzhľadom postáv, gazda je bohaty – má tučný bachor, pričom Maco má ohorenú kožu, čaptavé nohy, polámané nechty. Rozprávač nezasahuje do deja, ale vyjadruje svoj postoj: Maco sám môže za svoj osud.

Continue reading “Jozef Gregor Tajovský”

DAV

1922 v Prahe vzniklo Voľné združenie študentov socialistov zo Slovenska, ktoré deklarovalo ľavicovo orientovanú politiku. Zakladateľom boli študenti:
próza:

  • Ján Poničan
  • Vladimír Clementis
  • Daniel Okali

filozofia:

  • Andrej Sivacký
  • Edo Urx
  • Jozef Tomášik – Dumín

základnou činnosťou bolo činnosť literárno – umelecká a svoje diela uverejňovali v mesačníku Mladé Slovensko, novinách Pravda chudoby, kde v roku 1924 získali samostatnú rubriku Proletárska nedeľa
v roku 1924 v Bratislave vyšlo 1. číslo revue DAV = davisti
v BA sa k nim pripojili: Peter Jilemnický, Laco Novomestský, Jarko Elen, Jozef Zindr

Continue reading “DAV”

Ján Botto (1829 – 1881)

Bol to romantický básnik, ktorý vychádzal z ľudových foriem (ľudovej slovesnosti) a pomocou nich vyjadroval svoju nespokojnosť s dobou. Narodil sa v roľníckej rodine. Študoval na lýceu v Levoči, kde sa stretol so štúrovcami, ktorí tam prišli z Bratislavy. Pracovnal v Jednote mládeže slovenskej. Tento spolok viedol Janko Francisci.

Venoval sa zbieraniu povestí, piesní a hrával divadlo. Na začiatku svojej tvorby písal básne, v ktorých zobrazoval Slovensko ako zakliatu krajinu. Sú to básne:

Orol – v tejto básni slovenský ľud čaká na smelého junáka a verí v oslobodenie.

K mladosti v tejto básni odsudzuje pasivitu mládeže a burcuje ju k činnosti. Je to revolučná báseň.

Báj na Dunaji – v tejto básni predstavuje Slovensko ako zakliatu krajinu, ktorá čaká na víťaza, aby ju oslobodil. Ako symbol Slovenska využíva bielu hus s červeným zobákom.

Continue reading “Ján Botto (1829 – 1881)”

Humanizmus a renesancia

(14. – 17. storočie)

Toto obdobie sa vyznačovala významnými geografickými objavmi nových krajín a kontinentov (napr. Ameriky r. 1492), vedeckými objavmi ( heliocentrický názor Poliaka Mikuláša Kopernika a Taliana Galilea Galileiho o Zemi ako o planéte Slnka), vynález kompasu, strelných zbraní a kníhtlače (Nemec Ján Gutenberg). Rozvíjal sa priemysel a sním nová trieda – meštianstvo – najskôr v Taliansku a postupne i v celej Európe.

S rozvojom vedy, techniky a priemyslu sa šírilo aj nové myšlienkové a umelecké hnutie humanizmus (z lat. humanus – ľudský) a renesancia (z franc. reanisance – obroda, znovuzrodenie). Cieľom tohto hnutia bolo obrodenie človeka v duchu antických predstáv a ideálov a obroda, znovuzrodenie antiky. Humanistická a renesančná ideológia sa od záhrobného nadpozemského života obracala k svetskému pozemskému hnutiu. Za najdôležitejšie považovala právo človeka na prirodzené, šťastné prežívanie života, lásku k prírode, úctu k rozumu (racionalizmus), zmyslové poznanie (senzualizmus) a význam jednotlivca (individualizmus).

Continue reading “Humanizmus a renesancia”

Osvietenská poézia

Do tejto poézia sa dostávajú črty klasicizmu. Hlavní predstavitelia:

Juraj Rohoň – dielo Kratochvílne zpěvy pro mládež rolníckou – didaktické verše

Augustín Doležal – dielo Pamětná celému světu tragédia. Pomocou rozhovoru medzi Adamom a Evou a ich synom Sélom poukazuje a chce zmieriť náboženstvo s rozumom. Je to didakticko – reflexívna skladba.

Bohuslav Tablic – dielo – Poezye – štvorzväzkové dielo, ktoré obsahuje básne a literárne štúdie. Každý zväzok je rozdelený na: literárnohistorickú časť, pôvodnú tvorbu a prekladovú tvorbu. Zaoberal sa aj teóriou literatúry. Do slovenčiny preložil dielo Nicolasa Bouileau – Despéauxa (Básnické umenie) a dal mu názov Umění básniřské.

Európska baroková literatúra

(16. – 18. storočie)

Talianska literatúra

Taliansky spisovateľ Tarquato Tasso (1544 – 1595). Narodil sa v Sorrente a mal pohnuté detstvo. Jeho otec bol politický vyhnanec. Na otcove želanie začal študovať právo, avšak vo voľnom čase sa venoval študovaniu literatúry, filozofie a písaniu. Jeho najvýznamnejšie dielo je Oslobodený Jeruzalem. Toto dielo nebolo priaznivo prijaté v tejto dobe, a preto sám autor upadal do pochybností a uvažoval o správnosti myšlienok, ktoré napísal. niekoľkokrát požiadal inkvizíciu o vysvetlenie a prešetrenie veršov. Inkvizícia toto dielo nezavrhla, avšak on upadal do chorobných depresií a jeho stav sa zhoršoval. Zomrel v Ríme a Pápež Kliment VIII. ho korunoval za kráľa básnikov. V diele sa preplieta mnoho epizód a využíva symboliku. Jeruzalem so Svätým hrobom – predstavuje duchovné absolútno, svetlo pravdy, moslimovia predstavujú temnotu, záporné stavy, z čoho vyplýva, že moslimom pomáha Lucifer s diablami a križiakom pomáha Boh a archanjel Michal.

Continue reading “Európska baroková literatúra”